%20(1).jpg)
22. september 1968 bol deň ako každý iný. A napriek tomu sa stal výnimočný. Hoci bol Páter Pio zoslabnutý, nič nenasvedčovalo, že by tento deň mal byť jeho posledným a vlastne aj všetko, čo počas toho dňa vykonal.
Tento dátum bol začiatočným dňom prvého medzinárodného zjazdu modlitebných skupín. V meste sa zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí. Páter Pio slávil svätú omšu o 5,00 ráno a kostol bol naplnený do posledného miesta. Páter prišiel medzi veriacich na invalidnom vozíku, ktorý tlačili otec Pellegrino a otec Raffaele. Pri oltári mu zasa pomáhali otec Onorato ako diakon, otec Valentino ako subdiakon a otec Paolo Covino ako obradný majster. Vtedy ešte nikto netušil, že to bude posledná svätá omša Pátra Pia.
Svätá omša mohla začať. Najskôr sa za sprievodu organu spievali „scola cantorum“ „Missa Jucunda“ od Franca Vittadiniho. Páter Pio zaspieval primerane všetky časti, ktoré musel. Jeho hlas bol však unavený a značne slabý. Veriaci sa museli namáhať, aby počuli jeho slabý, chvejúci sa hlas. Keď sa svätá omša skončila, zhromaždenie veriacich prepuklo do jasotu: "Viva Padre Pio! Auguri Padre Pio!" Záznam zo svätej omše sa zachoval vďaka Eliovi Stelluto, ktorý okrem záznamu na kameru spravil aj niekoľko fotografií.
Potom pomohli Pátrovi pomohli zísť dolu od oltára, vtedy sa mu nohy celkom podlomil a nechýbalo veľa, bol by od slabosti spadol na podlahu. Na pomoc mu okamžite pribehli brat Bill a otec Paolo, objali ho zozadu a pevne držali, aby mu zabránili v páde. Keď ho potom odvádzali do sakristie, Páter iba opakoval: "Deti moje! Moje deti!"
V sakristii sa Páter ako obvykle poďakoval, ale nezamieril do svojej cely, aby si oddýchol. Vrátil sa späť do kostola, aby vyspovedal mužov. Po niekoľkých priznaniach mu však naozaj museli pomôcť. Slabé telo malo prevahu nad ochotným duchom. Odprevadili Pátra do jeho izby.
V izbe pri ňom zostal brat Bill, aby mu mohol v prípade potreby pomôcť. Na chodbách a v ostatných miestnostiach kláštora sa medzitým rozhostilo veľké ticho. Zrazu Páter Pio prelomil túto tichosť. Nezvyčajne hlasným a silným hlasom začal odriekať Otče náš.
O čosi neskôr ho prišiel navštíviť synovec Ettore Mason, ktorý so sebou priviedol aj svojho päťročného syna Pia. Páter sa na chlapčeka pozrel a venoval mu tieto slová: "Nosíš moje meno. Chcem, aby si sa ho držal, rozumieš?" Možno malý Pio vtedy netušil, celkový význam slov svätého príbuzného, ale určite si ich uchoval v pamäti.
Okolo 10,30 sa Páter Pio objavil pri okne, aby požehnal davu. Ľudia mávali vreckovkami a kričali "Viva Padre Pio!" Potom si na obed zajedol trochu cestovín so špenátom. O 18,00 požiadal, aby ho odviedli na balkón s výhľadom na veľký kostol, kde sa slávila svätá omša. Po jej skončení vysilený Páter sotva zdvihol ruku, aby požehnal ľudí. Potom sa vrátil do svojej izby a znovu zamával vreckovkou obrovskému davu s fakľami a sviečkami v rukách.
Pátrovi Raffaelovi povedal: "Patrím viac do iného sveta ako do tohto. Modlite sa k nášmu Pánovi, aby som zomrel." Páter Raffael videl, že Páter Pio trpí strašnými bolesťami, zavolal dr. Bruna Pavoni z Casa Sollievo. Lenže Páter Pio nechcel prijať žiadny liek proti bolesti. Vtedy sa Páter Raffaele zohol k Pátrovi Piovi, pobozkal ho a objal. Páter Pio mu opätoval objatie aj bozk a povedal: "Ďakujem za všetko. Nech vás Pán odmení za vašu lásku."
Posledné hodiny mu potom pomáhal Páter Pellegrino. Keď Páter Pio potreboval pomoc, stlačil bzučiak a mních k nemu hneď pribehol. V tú noc použil Páter Pio medzi deviatou hodinou večer a polnocou asi šesť alebo sedemkrát, pričom sa neustále pýtal koľko je hodín. Nemohol spať a oči mal červené od plaču. Bol to ale sladký a pokojný plač.
O polnoci potom ako vystrašený malý chlapec prosil P. Pellegrina: "Zostaň so mnou, syn môj," a znovu sa pýtal koľko je hodín. "Chlapče, slúžil si omšu?" spýtal sa Páter Pio a P. Pellegrino odpovedal, že je ešte príliš skoro slúžiť omšu. Páter Pio mu odpovedal: "No, dnes budeš slúžiť omšu za mňa." Potom ho požiadal o spoveď a na konci mu povedal: "Syn môj, ak ma dnes Pán povolá, požiadaj v mojom mene všetkých bratov, aby mi odpustili, že som im spôsobil veľké nepríjemnosti, a popros mojich bratov a duchovné deti o modlitbu za moju dušu." P. Pellegrini ho zasa požiadal o požehnanie pre bratov, duchovné deti a chorých ľudí v Casa Sollievo. "Áno, všetkým im žehnám, alebo radšej požiadaj predstaveného, aby im v mojom mene udelil toto posledné požehnanie." Potom Páter Pio obnovil svoju rehoľnú profesiu.
O 1,00 mu Páter Pio povedal, že sa mu v posteli zle dýcha. "Nechaj ma vstať, v kresle sa mi bude lepšie dýchať." Vstal ale prv než si sadol, zatúžil ísť na terasu. "Na moje prekvapenie kráčal rovno a stabilne ako mladý chlapík a nemusel som ho držať za ruku." Na balkóne sa zdržali päť minút a Páter Pio sa vrátil do izby znovu ako starý, ťažko chodiaci muž.
V izbe mu tvár opäť zbledla, z čela mu začal padať studený pot a pery naberali modrý odtieň, no neustále opakoval: "Ježiš, Mária. Ježiš, Mária." P. Pellegrini chcel zavolať pomoc, no Páter Pio mu to zakázal, nechcel, aby niekoho budil. Keď sa jeho stav zhoršoval, P. Pellegrini vybehol z izby, zavolal bratov a zatelefonoval doktorovi Salovi. Ten prišiel do desiatich minút.
Lekár mu pichol injekciu na zlepšenie srdcovej činnosti, no Páter Pio iba stále hovoril i keď slabým hlasom - Ježiš, Mária. Ježiš, Mária, pričom v rukách držal ruženec. Lekár medzitým zatelefonoval Mariovi Pennelimu, dr. Gussovi a dr. Scaraleovi a P. Pellegrini zasa zavolal ostatných bratov.
Páter Paolo Covino da San Giovanni Rotondo udelil rozhrešenie "sub conditione", posledné obrady a apoštolské požehnanie, zatiaľ čo ostatní kľačali v modlitbe. 23. septembra 1968 približne o 2,30 sklonil Páter Pio hlavu na hruď. Sedel vo svojom kresle a takto zomrel.
Modlitba
Ó Bože, ktorý si dal svätému Piovi z Pietrelciny,
kapucínskemu kňazovi,
vzácnu výsadu podieľať sa úžasným spôsobom
na umučení tvojho Syna,
daj mi na jeho príhovor milosť (povedz akú),
po ktorej vrúcne túžim,
a predovšetkým mi daj,
aby som sa pripodobnil Ježišovej smrti,
aby som potom dosiahol slávu vzkriesenia.
3x Sláva Otcu
Masima - svätý Páter Pio
%20(1).jpg)