%20(1).jpg)
"Chcem sa postaviť k bráne raja. Nevstúpim dovnútra, kým nebudú vnútri všetky moje duchovné deti." Otec Pio
V kruhoch Otca Pia znamenajú slová "duchovné deti" dve skupiny ľudí. Do prvej patria tí, ktorí boli pod jeho ochrannými krídlami v San Giovanni Rotondo. V druhej skupine sú ľudia z celého sveta, ktorí nemali to šťastie stretnúť sa s Otcom Piom osobne, ale odovzdali sa do jeho otcovskej starostlivosti. Na to, ako viedol všetky duchovné deti a ako ich formoval, by história nemala zabudnúť. Murillo umiestnil na svojom obraze dvoch cherubínov k nohám Panny Márie. Keby sa Murillo mohol vrátiť a namaľovať obraz Otca Pia, umiestnil by k jeho nohám tri osoby: Mary Pylovú, matku a otca Pátra Pia, Giuseppu a Grazia Forgionovcov.
Maria Pyle sa narodila Adélia Pyle 17. apríla 1888 v Morristown v New Jersey manželom Jamesa Tolmana Pyle a Adeline McAlpinovej. Jej rodina bola bohatá a boli vernými Presbyteriánmi, takže Adélia vyrástla v náboženskej atmosfére. Navštevovala najmä súkromné školy a naučila sa plynulo po španielsky, taliansky, francúzsky a nemecky. Študovala tiež hudbu, spev a tanec, ktorý si užívala. Adelia sa tešila z aktívnej spoločenskej činnosti a pri jednej príležitosti po prudkom páde na koni bola počuť, ako povedala: „Toto je odškodnenie všetkých tancov, ktoré som urobila.“
V roku 1918, šesť rokov pred tým, než stretla Otca Pia, sa stala katolíčkou. Pri rozhodnutie prijať katolícku vieru ju silno ovplyvnila Mária Montessori, medzinárodne preslávená vychovávateľka, s ktorou desať rokov cestovala po Európe. Adélia začala používať svoje "katolícke" meno Mary, keď sa stala katolíčkou. V Taliansku ju hovorili Maria.
Maria už od svojho krstu hľadala duchovného vodcu. Potom, 4. októbra 1924, navštívila San Giovanni Rotondo a stretla sa s Otcom Piom. Konečne našla mudrca, ktorý ju pochopil a dokázal ju priviesť k Bohu. Rozhodla sa postaviť si dom v San Giovanni Rotondo a natrvalo sa tam usadiť. Presťahovala sa v roku 1925.
Rodina neprijala tento jej krok s nadšením, pretože Mary zamenila krásne šaty za jednoduchý, fádny hnedý habit tretieho rádu laickej vetvy františkánskeho rádu, ktorý svätý František z Assisi založil pre mužov a ženy.
Maria si vybrala miesto pre svoj nový domov neďaleko kláštora. Otec Pio jej poradil, aby si kúpila pozemok trochu vyššie na kopci a bližšie ku konventu a kostolu, ale Maria si urobila po svojom. Postavila si dom na svahu, ktorý sa strmo zvažoval od kostola. Každý deň namáhavo vystupovala po hrboľatom chodníku na omšu a k svätému prijímaniu. Každú stredu chodila na spoveď k duchovnému otcovi.
V posledných mesiacoch pred smrťou si Mária začala uvedomovať, prečo jej Otec Pio hovoril, aby si dom postavila bližšie k vrcholu. Choroba ju pripútala na lôžko a Maria prežívala duševné muky, keď nemohla vyjsť kopec a dostať sa do kostola a na svätú omšu. Toto sklamanie pokladala za pokánie, že neposlúchla svojho duchovného vodcu.
Maria odišla zo San Giovanni Rotondo len dvakrát. Počas druhej svetovej vojny sa musela na dva roky presťahovať do Pietrelciny. Polícia ju chcela dať do koncentračného tábora, ale Otec Pio sa za ňu prihovoril, a tak jej dovolili bývať s Piovými rodičmi v ich dome v Pietrelciny. V roku 1946 sa na niekoľko mesiacov vrátila do New Yorku. Inak San Giovanni Rotondo nikdy neopustila.
Väčšinu času v San Giovanni Rotondo venovala práci pre Otca Pia. Ako tajomníčka sa starala o veľké množstvo jeho korešpondencie. Bola pravou hostiteľkou pútnikov, ktorí ho prichádzali navštíviť v San Giovanni Rotondo. Poskytovala ubytovanie a stravu úplne cudzím ľuďom. To, že boli priateľmi Otca Pia, znamenalo pre ňu dostatočnú záruku.
Počas druhej svetovej vojny sa jej dom stal skutočnou dobročinnou organizáciou pre amerických a britských vojakov. Poskytovala im stravu, ubytovávala ich a organizovala pre nich stretnutie s Otcom Piom.
Maria využívala rodinné imanie veľmi dobre, nie však pre seba, ale pre Otca Pia a pre kapucínov. Jej zásluhou postavili v Pietrelcine kláštor a seminár a štedro prispievala aj na výstavbu kostola v tom meste. Odkúpila dom, v ktorom sa narodil Otec Pio, a prispela na stavbu nemocnice Otca Pia. Ale učeník neprerástol učiteľa. Ako každý kresťan musela sama sebe umrieť, aby v nej mohol žiť Kristus.
V roku 1931 mnoho ľudí obviňovalo Mariu z toho, že Rím Otca Pia umlčal. Hovorilo sa, že Mária povedala Albertovi del Fantemu o zázrakoch Otca Pia a že práve nápadné titulky v talianskych novinách doviedli Rím k tomu, že dal Otca do samoväzby.
Počas posledných dvoch rokov jeho väzenia sa s Máriou nikto nebavil. Keď pred prijímaním pristúpila k mriežke v kostole, ostatní odišli a nechali ju prijímať samotnú. Keď mala jej mačka mačiatka a ona sa chcela o tú novinu podeliť s priateľmi a susedmi, nikto k nej neprišiel. V kostole niektoré ženy zapaľovali sviečky za mŕtvych na jej počesť a odriekavali modlitby proti diablovi ako svoj osobný prejav vyháňania zlého ducha.
V roku 1933 boli obmedzenia proti Otcovi Piovi odvolané a obyvatelia mesta zabudli na to, ako s Mariou zaobchádzali. Keď však prišli do jej domu žiadať o almužnu, nikdy ich neodmietla. Maria nebola zodpovedná za rozruch, ktorý spôsobil del Fante. Otec Dominic Meyer, sekretár Otca Pia, nazýval Máriu "diskrétna osoba". Otec Pio o nej povedal: "Je to dobrá rehoľníčka a Pán vie, ako je treba sa odmeniť spravodlivo tým, ktorí si to zaslúžia."
Keby Maria k tomu mala sklony, mohla vyžiť celý rad možností, ako vzbudiť senzáciu okolo Otca Pia. Vždy sa senzáciám vyhýbala.
Maria zomrela v nemocnici Otca Pia tak, ako predpovedala, 26. apríla 1968. Mala osemdesiat rokov. Mnísi na ňu ešte stále spomínajú ako na svoju "mamu".
Dvoma najdôležitejšími hosťami, ktorých Maria uvítala v dome, boli rodičia Otca Pia, Graziu a Giuseppa Forgione. Rodičia Otca Pia spolu s Mariou nepochybne patrili medzi jeho najdrahšie duchovné deti. Žili a zomreli v Máriinom dome.
Celá Giuseppina osobnosť bola presýtená hlbokou katolíckou vierou. Keď niekto povedal: "Zajtra urobím to a to," pani Forgionová sa celá naježila: " Ktovie, či budete ešte zajtra nažive, alebo už na druhom svete? Mal by ste povedať: "Ak bude Pán Boh chcieť, urobím to.""
Vždy, keď Giuseppa navštívila Otca Pia, mala na sebe snehobielu blúzku a na hlave šatku. Ľudia hovorili, že vyzerá, ako by bola práve vyšla z práčovne. Aj uprostred zimy nosila len tenké šaty. Priateľka jej ponúkla kabát, ale ona odpovedala: "Nemôžem sa obliecť ako dáma a ísť navštíviť svojho syna." Musela byť sama sebou, tou istou jednoduchou sedliačkou, ktorá vychovávala Francesca a vzdala sa ho, aby sa stal kapucínským kňazom. Giuseppa sa odriekala mäsa v stredu, v piatok a v sobotu na počesť Našej Panny Márie z hory Karmel.
Desať dní pred smrťou navštívila Giuseppa naposledy Otca Pia v sakristii kostola. Zastala pred ním s rukami spustenými pozdĺž tela, potom k nemu roztiahla náruč. "Ako môžeme vedieť pred Bohom, či nie sme veľkými hriešnikmi? Vyznávame sa zo všetkého, na čo sa pamätáme, ale Boh možno vidí aj iné veci, na ktoré si nevieme spomenúť," zašepkala.
Jej syn ju utešil slovami: "Ak vložíme do našej spovede dobrú vôľu a máme v úmysle vyznať sa zo všetkého, tak milosť Božia je taká veľká, že nám započíta a vymaže všetko, na čo si nedokážeme spomenúť."
Giuseppa prišla bývať k Mary Pyle v roku 1928. Manžel mal prísť za ňou, až skončí práce na poliach, ale ona náhle dostala zápal pľúc, a tak prišiel za ňou do San Giovanni Rotondo ihneď. Bol u nej, keď 3. januára 1929 zomrela.
Otec Pio stál pri jej posteli, ale nepovedal ani slovo. Keď zomrela, oprel sa o posteľ a usedavo sa rozplakal. Potom sa upokojil a povedal: "To nie sú slzy žiaľu, ale slzy lásky."
Nasledujúcich trinásť rokov žil Grazio v dome Marie Pyle. Zo spomienok Marie môžeme vidieť mnoho pohľadov do jeho prostej, ale hlbokej viery. Grazio sa raz pokúsil pobozkať synovi ruku, ale Otec Pio mu povedal, že už predtým upozornil matku, že syn má pobozkať ruku rodičom, a nie naopak. Grazio mu odporoval rovnako tak, ako to predtým urobila jeho manželka: "Nechcem bozkávať ruku syna, ale kňaza." Potom ho Otec Pio veľmi srdečne objal, pobozkal na obe líca a dovolil mu, aby mu pobozkal ruku.
Raz v pôstnom období prišiel Grazio domov a našiel na stole fľašu mlieka. Mlieko pokladal za prepych. "Čo má táto fľaša znamenať?" vykríkol. "Ste kresťania, alebo ste neverci? Neviete, že je pôst? " Maria Pyle a ostatní prítomní v dome sa mu pokúšali pripomenúť, že niektorí ľudia v dome sú
chorí, a potrebujú mlieko. On to ale dôrazne odmietol. "Kto je chorý, leží v posteli, a kto neleží v posteli, nie je chorý, a nepotrebuje mlieko."
Grazio bol rovnako prísny aj pokiaľ išlo o nejedenie mäsa v piatok, aj keď to zákon vlastne nevyžadoval. "Sám Ježiš Kristus nazval tento deň piatkom," trval na svojom. Pre Grazia piatok vždy znamenal "Nejedzte mäso".
Jeho spiritualita mala v sebe čosi takmer účelového. Na Veľký piatok povedal Márii Pyle vážnym tónom: "Počúvajte odkaz, ktorý poslal Otec Pio. Dnes je Veľký piatok, a tak každý musí jesť na kolenách, tak ako to robia kapucíni v kláštore. Musíme myslieť na nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel na kríži."
Po večeri doktor Puciano, ktorý sa zúčastnil tohto podávania kajúceho jedla, navštívil Otca Pia a poďakoval sa mu za to pokánie, že svoje jedlo na Veľký piatok môže jesť na kolenách.
Otec Pio sa pozrel na otca. "Ja som im to prikázal," priznal sa otec bojazlivo. Páter mu to však nevyčítal. Usmial sa a povedal: "Urobili ste správne."
Graziovi sa postupne zhoršovalo zdravie. Krátko pred smrťou sa zúčastnil požehnania s Najsvätejšou sviatosťou vo svojom farskom kostole svätej Anny, hrdo oblečený v hnedom habite tretieho rádu, do ktorého patril. Vlasy mal biele ako šnúra, ktorou mal opásaný pás. Zostal kľačať asi tri hodiny.
Grazio zomrel v dome Marie Pyle, v synovej náručí, 7. októbra 1946, na sviatok Kráľovnej presvätého ruženca. Mal osemdesiat sedem rokov.
Medzinárodná rodina, ktorá sa zhromaždila v dome Marie Pyle, bola odrazom väčšej rodiny, ktorá zahŕňala Otca Pia a všetky jeho duchovné deti v San Giovanni Rotondo. Niektorí jeho chránenci boli známi v Taliansku i po celom svete.
Maria Pyle zomrela v roku 1968, neďaleko od domu, kde poskytla toľko prítomnosti a dobročinnosti. Keď jej pohreb pomaly prešiel ulicami jej "osvojeného" mesta, jedna žena volala: „Čo budeme robiť bez teba Maria Pyle?“
Páter Pio jedného dňa povedal Marii Pyle, že zomrie ako prvá a že ju krátko nato nasleduje. Počas Svätého týždňa roku 1968 sa jej stav zhoršil a ráno, v deň jej 80. narodenín 17. apríla bola prijatá do nemocnice Pátra Pia Casa Sollievo della Sofferenza.
Maria spočiatku odolala myšlienke ísť do nemocnice a trvala na tom, že chce zomrieť vo svojom dome, vo svojej tvrdej posteli. Keď sa však dozvedela, že Páter Pio súhlasil s lekárom, že má byť prijatá do nemocnice, súhlasila pod podmienkou, že jej osobnou zdravotnou sestrou bude Maria Salvatori, stará priateľka.
Keď sa je stav začal veľmi zhoršovať, jeden brat sa spýtal Pátra Pia, či ju chce navštíviť. Bol však sám v zlom zdravotnom stave a povedal: „Budem sa modliť k Pánovi, aby ju privítal do neba so svojimi anjelmi. Takže môže konečne počúvať nebeské melódie bez toho, aby musela hrať na organ.“ (Rega, Padre Pio, 243-4)
Maria Salvatori, ktorá sa počas noci nikdy neodlúčila od Mariinej postele, popisuje jej odchod zo sveta slovami: „Neskoro večer, 25. apríla, som naliehavo zavolala sestričku a lekára. Mariina hlava klesla, ako by už bolo po všetkom. Zazvonila som na zvonček a všetkých prebudila. Bolo to o jedenástej hodine.
Prišiel doktor a povedal: „Prečo si ma zavolala? Je mŕtva!" Doktor odišiel.
Mariina tvár sa zmenila z ružovej na veľmi bledú. Zatvorili sme jej oči, ale jej ústa zostali mierne otvorené. Zavolali sme Pátra Innocenza, aby jej napriek tomu dala posledné pomazanie. Bol už na dôchodku a kým prišiel uplynulo dvadsať minút. Páter Innocenzo začal modlitbu k poslednému pomazaniu. V tom okamihu Mariina tvár znova sčervenela. Jej ústa sa otvorili, pery zafarbili a jej oči zostali skôr zatvorené ako čiastočne otvorené. Dotkla som sa jej pulzu. Opäť jej bilo. Tento obrat udalostí ma veľmi znepokojil. Som ochotný prisahať, dokonca aj na mojej smrteľnej posteli, pred Bohom a Pannou Máriou, pred kýmkoľvek, že bola mŕtva a vrátila sa k životu, aby prijala sviatosť posledného pomazania. Môžem ešte raz povedať, že jej srdce sa zastavilo, ale bez stimulantu, bez injekcií, začalo znova biť. “ (Massa, 1986, s. 47-8)
Rosine Goubert hovorí: „Maria mala v domácej klietke malého vtáka, volala ho Cilli, ktorý svojim štebotom tešil celú komunitu. Pol hodiny pred Mariinou smrťou začal Cilli spievať vysokým hlasom. Bolo 22:30 a klietka bola prikrytá, ako každú noc. O pár minút neskôr zazvonil telefón a nemocnica zavolala Carmelu, aby priniesla šaty, v ktorých mala byť Maria pochovaná. “ (Massa, 1986, s. 128)
Maria zomrela v Casa Sollievo 25. apríla 1968. Páter Adriano a Páter Alessio, tri alebo štyri dni po Máriinej smrti, boli na verande s Pátrom Piom. P. Alessio sa pýtal, kde je „Maria l'Americana“. Páter Pio rýchlo odpovedal: „V očistci.“ P. Adriano poznamenal: „Ako to, že po tom všetkom dobrom, čo urobila?“ Páter Pio: „Je to o tom, čo predtým neurobila!“ (Massa, 1986, s. 56)
7. mája 1968 sa Laurinovi Costa snívalo o Marii. Povedala mu, že vstúpila do neba 5. mája, na sviatok San Pio. 9. mája sa Laurino priznal Pátrovi Piovi, aký mal sen. Páter Pio odpovedal: „Vždy bola dobrou a náboženou a Pán vie, ako dať spravodlivú odmenu tým, ktorí si to zaslúžia.“ (Massa, 1986 , s. 56-7)
Masima
V kruhoch Otca Pia znamenajú slová "duchovné deti" dve skupiny ľudí. Do prvej patria tí, ktorí boli pod jeho ochrannými krídlami v San Giovanni Rotondo. V druhej skupine sú ľudia z celého sveta, ktorí nemali to šťastie stretnúť sa s Otcom Piom osobne, ale odovzdali sa do jeho otcovskej starostlivosti. Na to, ako viedol všetky duchovné deti a ako ich formoval, by história nemala zabudnúť. Murillo umiestnil na svojom obraze dvoch cherubínov k nohám Panny Márie. Keby sa Murillo mohol vrátiť a namaľovať obraz Otca Pia, umiestnil by k jeho nohám tri osoby: Mary Pylovú, matku a otca Pátra Pia, Giuseppu a Grazia Forgionovcov.
Maria Pyle sa narodila Adélia Pyle 17. apríla 1888 v Morristown v New Jersey manželom Jamesa Tolmana Pyle a Adeline McAlpinovej. Jej rodina bola bohatá a boli vernými Presbyteriánmi, takže Adélia vyrástla v náboženskej atmosfére. Navštevovala najmä súkromné školy a naučila sa plynulo po španielsky, taliansky, francúzsky a nemecky. Študovala tiež hudbu, spev a tanec, ktorý si užívala. Adelia sa tešila z aktívnej spoločenskej činnosti a pri jednej príležitosti po prudkom páde na koni bola počuť, ako povedala: „Toto je odškodnenie všetkých tancov, ktoré som urobila.“
V roku 1918, šesť rokov pred tým, než stretla Otca Pia, sa stala katolíčkou. Pri rozhodnutie prijať katolícku vieru ju silno ovplyvnila Mária Montessori, medzinárodne preslávená vychovávateľka, s ktorou desať rokov cestovala po Európe. Adélia začala používať svoje "katolícke" meno Mary, keď sa stala katolíčkou. V Taliansku ju hovorili Maria.
Maria už od svojho krstu hľadala duchovného vodcu. Potom, 4. októbra 1924, navštívila San Giovanni Rotondo a stretla sa s Otcom Piom. Konečne našla mudrca, ktorý ju pochopil a dokázal ju priviesť k Bohu. Rozhodla sa postaviť si dom v San Giovanni Rotondo a natrvalo sa tam usadiť. Presťahovala sa v roku 1925.
Rodina neprijala tento jej krok s nadšením, pretože Mary zamenila krásne šaty za jednoduchý, fádny hnedý habit tretieho rádu laickej vetvy františkánskeho rádu, ktorý svätý František z Assisi založil pre mužov a ženy.
Maria si vybrala miesto pre svoj nový domov neďaleko kláštora. Otec Pio jej poradil, aby si kúpila pozemok trochu vyššie na kopci a bližšie ku konventu a kostolu, ale Maria si urobila po svojom. Postavila si dom na svahu, ktorý sa strmo zvažoval od kostola. Každý deň namáhavo vystupovala po hrboľatom chodníku na omšu a k svätému prijímaniu. Každú stredu chodila na spoveď k duchovnému otcovi.
V posledných mesiacoch pred smrťou si Mária začala uvedomovať, prečo jej Otec Pio hovoril, aby si dom postavila bližšie k vrcholu. Choroba ju pripútala na lôžko a Maria prežívala duševné muky, keď nemohla vyjsť kopec a dostať sa do kostola a na svätú omšu. Toto sklamanie pokladala za pokánie, že neposlúchla svojho duchovného vodcu.
Maria odišla zo San Giovanni Rotondo len dvakrát. Počas druhej svetovej vojny sa musela na dva roky presťahovať do Pietrelciny. Polícia ju chcela dať do koncentračného tábora, ale Otec Pio sa za ňu prihovoril, a tak jej dovolili bývať s Piovými rodičmi v ich dome v Pietrelciny. V roku 1946 sa na niekoľko mesiacov vrátila do New Yorku. Inak San Giovanni Rotondo nikdy neopustila.
Väčšinu času v San Giovanni Rotondo venovala práci pre Otca Pia. Ako tajomníčka sa starala o veľké množstvo jeho korešpondencie. Bola pravou hostiteľkou pútnikov, ktorí ho prichádzali navštíviť v San Giovanni Rotondo. Poskytovala ubytovanie a stravu úplne cudzím ľuďom. To, že boli priateľmi Otca Pia, znamenalo pre ňu dostatočnú záruku.
Počas druhej svetovej vojny sa jej dom stal skutočnou dobročinnou organizáciou pre amerických a britských vojakov. Poskytovala im stravu, ubytovávala ich a organizovala pre nich stretnutie s Otcom Piom.
Maria využívala rodinné imanie veľmi dobre, nie však pre seba, ale pre Otca Pia a pre kapucínov. Jej zásluhou postavili v Pietrelcine kláštor a seminár a štedro prispievala aj na výstavbu kostola v tom meste. Odkúpila dom, v ktorom sa narodil Otec Pio, a prispela na stavbu nemocnice Otca Pia. Ale učeník neprerástol učiteľa. Ako každý kresťan musela sama sebe umrieť, aby v nej mohol žiť Kristus.
V roku 1931 mnoho ľudí obviňovalo Mariu z toho, že Rím Otca Pia umlčal. Hovorilo sa, že Mária povedala Albertovi del Fantemu o zázrakoch Otca Pia a že práve nápadné titulky v talianskych novinách doviedli Rím k tomu, že dal Otca do samoväzby.
Počas posledných dvoch rokov jeho väzenia sa s Máriou nikto nebavil. Keď pred prijímaním pristúpila k mriežke v kostole, ostatní odišli a nechali ju prijímať samotnú. Keď mala jej mačka mačiatka a ona sa chcela o tú novinu podeliť s priateľmi a susedmi, nikto k nej neprišiel. V kostole niektoré ženy zapaľovali sviečky za mŕtvych na jej počesť a odriekavali modlitby proti diablovi ako svoj osobný prejav vyháňania zlého ducha.
V roku 1933 boli obmedzenia proti Otcovi Piovi odvolané a obyvatelia mesta zabudli na to, ako s Mariou zaobchádzali. Keď však prišli do jej domu žiadať o almužnu, nikdy ich neodmietla. Maria nebola zodpovedná za rozruch, ktorý spôsobil del Fante. Otec Dominic Meyer, sekretár Otca Pia, nazýval Máriu "diskrétna osoba". Otec Pio o nej povedal: "Je to dobrá rehoľníčka a Pán vie, ako je treba sa odmeniť spravodlivo tým, ktorí si to zaslúžia."
Keby Maria k tomu mala sklony, mohla vyžiť celý rad možností, ako vzbudiť senzáciu okolo Otca Pia. Vždy sa senzáciám vyhýbala.
Maria zomrela v nemocnici Otca Pia tak, ako predpovedala, 26. apríla 1968. Mala osemdesiat rokov. Mnísi na ňu ešte stále spomínajú ako na svoju "mamu".
Dvoma najdôležitejšími hosťami, ktorých Maria uvítala v dome, boli rodičia Otca Pia, Graziu a Giuseppa Forgione. Rodičia Otca Pia spolu s Mariou nepochybne patrili medzi jeho najdrahšie duchovné deti. Žili a zomreli v Máriinom dome.
Celá Giuseppina osobnosť bola presýtená hlbokou katolíckou vierou. Keď niekto povedal: "Zajtra urobím to a to," pani Forgionová sa celá naježila: " Ktovie, či budete ešte zajtra nažive, alebo už na druhom svete? Mal by ste povedať: "Ak bude Pán Boh chcieť, urobím to.""
Vždy, keď Giuseppa navštívila Otca Pia, mala na sebe snehobielu blúzku a na hlave šatku. Ľudia hovorili, že vyzerá, ako by bola práve vyšla z práčovne. Aj uprostred zimy nosila len tenké šaty. Priateľka jej ponúkla kabát, ale ona odpovedala: "Nemôžem sa obliecť ako dáma a ísť navštíviť svojho syna." Musela byť sama sebou, tou istou jednoduchou sedliačkou, ktorá vychovávala Francesca a vzdala sa ho, aby sa stal kapucínským kňazom. Giuseppa sa odriekala mäsa v stredu, v piatok a v sobotu na počesť Našej Panny Márie z hory Karmel.
Desať dní pred smrťou navštívila Giuseppa naposledy Otca Pia v sakristii kostola. Zastala pred ním s rukami spustenými pozdĺž tela, potom k nemu roztiahla náruč. "Ako môžeme vedieť pred Bohom, či nie sme veľkými hriešnikmi? Vyznávame sa zo všetkého, na čo sa pamätáme, ale Boh možno vidí aj iné veci, na ktoré si nevieme spomenúť," zašepkala.
Jej syn ju utešil slovami: "Ak vložíme do našej spovede dobrú vôľu a máme v úmysle vyznať sa zo všetkého, tak milosť Božia je taká veľká, že nám započíta a vymaže všetko, na čo si nedokážeme spomenúť."
Giuseppa prišla bývať k Mary Pyle v roku 1928. Manžel mal prísť za ňou, až skončí práce na poliach, ale ona náhle dostala zápal pľúc, a tak prišiel za ňou do San Giovanni Rotondo ihneď. Bol u nej, keď 3. januára 1929 zomrela.
Otec Pio stál pri jej posteli, ale nepovedal ani slovo. Keď zomrela, oprel sa o posteľ a usedavo sa rozplakal. Potom sa upokojil a povedal: "To nie sú slzy žiaľu, ale slzy lásky."
Nasledujúcich trinásť rokov žil Grazio v dome Marie Pyle. Zo spomienok Marie môžeme vidieť mnoho pohľadov do jeho prostej, ale hlbokej viery. Grazio sa raz pokúsil pobozkať synovi ruku, ale Otec Pio mu povedal, že už predtým upozornil matku, že syn má pobozkať ruku rodičom, a nie naopak. Grazio mu odporoval rovnako tak, ako to predtým urobila jeho manželka: "Nechcem bozkávať ruku syna, ale kňaza." Potom ho Otec Pio veľmi srdečne objal, pobozkal na obe líca a dovolil mu, aby mu pobozkal ruku.
Raz v pôstnom období prišiel Grazio domov a našiel na stole fľašu mlieka. Mlieko pokladal za prepych. "Čo má táto fľaša znamenať?" vykríkol. "Ste kresťania, alebo ste neverci? Neviete, že je pôst? " Maria Pyle a ostatní prítomní v dome sa mu pokúšali pripomenúť, že niektorí ľudia v dome sú
chorí, a potrebujú mlieko. On to ale dôrazne odmietol. "Kto je chorý, leží v posteli, a kto neleží v posteli, nie je chorý, a nepotrebuje mlieko."
Grazio bol rovnako prísny aj pokiaľ išlo o nejedenie mäsa v piatok, aj keď to zákon vlastne nevyžadoval. "Sám Ježiš Kristus nazval tento deň piatkom," trval na svojom. Pre Grazia piatok vždy znamenal "Nejedzte mäso".
Jeho spiritualita mala v sebe čosi takmer účelového. Na Veľký piatok povedal Márii Pyle vážnym tónom: "Počúvajte odkaz, ktorý poslal Otec Pio. Dnes je Veľký piatok, a tak každý musí jesť na kolenách, tak ako to robia kapucíni v kláštore. Musíme myslieť na nášho Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel na kríži."
Po večeri doktor Puciano, ktorý sa zúčastnil tohto podávania kajúceho jedla, navštívil Otca Pia a poďakoval sa mu za to pokánie, že svoje jedlo na Veľký piatok môže jesť na kolenách.
Otec Pio sa pozrel na otca. "Ja som im to prikázal," priznal sa otec bojazlivo. Páter mu to však nevyčítal. Usmial sa a povedal: "Urobili ste správne."
Graziovi sa postupne zhoršovalo zdravie. Krátko pred smrťou sa zúčastnil požehnania s Najsvätejšou sviatosťou vo svojom farskom kostole svätej Anny, hrdo oblečený v hnedom habite tretieho rádu, do ktorého patril. Vlasy mal biele ako šnúra, ktorou mal opásaný pás. Zostal kľačať asi tri hodiny.
Grazio zomrel v dome Marie Pyle, v synovej náručí, 7. októbra 1946, na sviatok Kráľovnej presvätého ruženca. Mal osemdesiat sedem rokov.
Medzinárodná rodina, ktorá sa zhromaždila v dome Marie Pyle, bola odrazom väčšej rodiny, ktorá zahŕňala Otca Pia a všetky jeho duchovné deti v San Giovanni Rotondo. Niektorí jeho chránenci boli známi v Taliansku i po celom svete.
Maria Pyle zomrela v roku 1968, neďaleko od domu, kde poskytla toľko prítomnosti a dobročinnosti. Keď jej pohreb pomaly prešiel ulicami jej "osvojeného" mesta, jedna žena volala: „Čo budeme robiť bez teba Maria Pyle?“
Páter Pio jedného dňa povedal Marii Pyle, že zomrie ako prvá a že ju krátko nato nasleduje. Počas Svätého týždňa roku 1968 sa jej stav zhoršil a ráno, v deň jej 80. narodenín 17. apríla bola prijatá do nemocnice Pátra Pia Casa Sollievo della Sofferenza.
Maria spočiatku odolala myšlienke ísť do nemocnice a trvala na tom, že chce zomrieť vo svojom dome, vo svojej tvrdej posteli. Keď sa však dozvedela, že Páter Pio súhlasil s lekárom, že má byť prijatá do nemocnice, súhlasila pod podmienkou, že jej osobnou zdravotnou sestrou bude Maria Salvatori, stará priateľka.
Keď sa je stav začal veľmi zhoršovať, jeden brat sa spýtal Pátra Pia, či ju chce navštíviť. Bol však sám v zlom zdravotnom stave a povedal: „Budem sa modliť k Pánovi, aby ju privítal do neba so svojimi anjelmi. Takže môže konečne počúvať nebeské melódie bez toho, aby musela hrať na organ.“ (Rega, Padre Pio, 243-4)
Maria Salvatori, ktorá sa počas noci nikdy neodlúčila od Mariinej postele, popisuje jej odchod zo sveta slovami: „Neskoro večer, 25. apríla, som naliehavo zavolala sestričku a lekára. Mariina hlava klesla, ako by už bolo po všetkom. Zazvonila som na zvonček a všetkých prebudila. Bolo to o jedenástej hodine.
Prišiel doktor a povedal: „Prečo si ma zavolala? Je mŕtva!" Doktor odišiel.
Mariina tvár sa zmenila z ružovej na veľmi bledú. Zatvorili sme jej oči, ale jej ústa zostali mierne otvorené. Zavolali sme Pátra Innocenza, aby jej napriek tomu dala posledné pomazanie. Bol už na dôchodku a kým prišiel uplynulo dvadsať minút. Páter Innocenzo začal modlitbu k poslednému pomazaniu. V tom okamihu Mariina tvár znova sčervenela. Jej ústa sa otvorili, pery zafarbili a jej oči zostali skôr zatvorené ako čiastočne otvorené. Dotkla som sa jej pulzu. Opäť jej bilo. Tento obrat udalostí ma veľmi znepokojil. Som ochotný prisahať, dokonca aj na mojej smrteľnej posteli, pred Bohom a Pannou Máriou, pred kýmkoľvek, že bola mŕtva a vrátila sa k životu, aby prijala sviatosť posledného pomazania. Môžem ešte raz povedať, že jej srdce sa zastavilo, ale bez stimulantu, bez injekcií, začalo znova biť. “ (Massa, 1986, s. 47-8)
Rosine Goubert hovorí: „Maria mala v domácej klietke malého vtáka, volala ho Cilli, ktorý svojim štebotom tešil celú komunitu. Pol hodiny pred Mariinou smrťou začal Cilli spievať vysokým hlasom. Bolo 22:30 a klietka bola prikrytá, ako každú noc. O pár minút neskôr zazvonil telefón a nemocnica zavolala Carmelu, aby priniesla šaty, v ktorých mala byť Maria pochovaná. “ (Massa, 1986, s. 128)
 |
| Maria Pyle odpočíva na cintoríne San Giovanni Rotondo, v kaplnke kapucínskych bratov, spolu s rodičmi Pátra Pia |
Maria zomrela v Casa Sollievo 25. apríla 1968. Páter Adriano a Páter Alessio, tri alebo štyri dni po Máriinej smrti, boli na verande s Pátrom Piom. P. Alessio sa pýtal, kde je „Maria l'Americana“. Páter Pio rýchlo odpovedal: „V očistci.“ P. Adriano poznamenal: „Ako to, že po tom všetkom dobrom, čo urobila?“ Páter Pio: „Je to o tom, čo predtým neurobila!“ (Massa, 1986, s. 56)
7. mája 1968 sa Laurinovi Costa snívalo o Marii. Povedala mu, že vstúpila do neba 5. mája, na sviatok San Pio. 9. mája sa Laurino priznal Pátrovi Piovi, aký mal sen. Páter Pio odpovedal: „Vždy bola dobrou a náboženou a Pán vie, ako dať spravodlivú odmenu tým, ktorí si to zaslúžia.“ (Massa, 1986 , s. 56-7)
%20(1).jpg)