Láska Pátra Pia k jeho mame

Matka Pátra Pia, Maria Giuseppa de Nunzio sa narodila 28. marca 1859 v Pietrelcine, no svoju životnú púť ukončila 3. januára 1929 v San Giovanni Rotondo. 

Aj keď štíhla žena so svetlými očami a súmerným obličajom pochádzala z prostého ľudu, navonok pôsobila vznešeným dojmom. 

Hlboko zbožná žena, členka speváckeho chrámového zboru mala veľkú výrečnosť. Viedla zdržanlivý život, v stredu nejedla mäso z úcty k Panne Márii Karmelskej a prísny pôst dodržiavala aj v piatok. Na svet priviedla sedem detí, štvrtým v poradí bol otec Pio, ktorý svoju matku miloval veľmi nežnou láskou. Oslovoval ju mamička, matička, mammella – čo je v taliančine výraz hlbokej lásky, ktorá bola odrazom jeho srdca. 

Túto lásku prejavil v celej sile, keď sa s ňou 3. januára 1903 musel rozlúčiť, aby mohol nasledovať hlas Pána, ktorý ho volal do kláštora.

Jeho otec bol vtedy v Amerike a tak sa jeho všetka láska i všetka jeho bolesť sústredila na matku. Toto bolestné rozlúčenie opisuje neskôr sám František (v jednom liste o videniach, ktorými ho Pán pri vstupe do kláštora obdaril) týmito slovami: „Nesmieme si myslieť, že ona duša strašne netrpela, keď sa musela rozlúčiť s tými, ku ktorým sa cítila veľmi pripútaná. Zdalo sa jej dokonca, ako by nastávajúce odlúčenie drvilo kosti a pociťovala túto bolesť tak živo, že skoro stratila vedomie. Tak, ako sa neodvratne blížil deň odchodu, rástlo toto utrpenie až k nekonečnu. Poslednú noc, ktorú strávila so svojimi drahými, tešil Boh dušu novým videním. Videla Ježiša a jeho Matku v plnej sláve. Povzbudzovali jej dušu a uisťovali ju svojou obzvláštnou láskou. Nakoniec položil Ježiš svoju ruku na jej hlavu a toto gesto stačilo, aby posilnilo aspoň vonkajšiu časť duše, takže okamih bolestného rozlúčenia i cez veľké mučeníctvo pre telo i dušu nevyvolal ani jedinú slzu.“ /Listy I./ 

Toto odlúčenie bolo nadmieru bolestné aj pre jeho matku. Keď pred ňu František pokľakol a prosil o požehnanie skôr, než odíde, vzala jeho dlane do svojich a zadržiavajúc slzy povedala: „Syn môj, cítim, že mi to trhá srdce, ale svätý František ťa volá, preto musíš ísť.“ Potom ju však opustili sily a omdlela.

Keď sa prebrala, dala synovi požehnanie, do ruky mu vtisla ruženec, objala ho a rozlúčila sa s ním ako veľká biblická žena slovami: „Syn môj, v tomto okamihu nesmieš myslieť na bolesť svojej matky. Musíš nás opustiť, preto choď!“

Ani počas noviciátu v kláštore v Morcone nebola láska Pia k matke o čosi menšia. Známa je epizóda z návštevy jeho matky. Kapucínsky novic Pio k nej prišiel plný pokory, so sklopeným zrakom, bez toho, aby vyslovil čo len jediné slovo.

Prekvapená mama sa ho starostlivo opýtala: „Syn môj, onemel si?“

Až neskôr Páter Pio priznal: „Keď som ju uvidel, najradšej by som sa jej hodil okolo krku, ale prísne predpisy noviciátu to nedovoľovali.“

Po roku noviciátu sa Pio presťahoval do kláštora Sant’ Elia v Pianisi, aby mohol pokračovať v štúdiu. Jedného dňa dostal od učiteľa úlohu, aby napísal prácu na tému – Matkin bozk. 

Pio bol nadšený a do vypracovania tém sa vložil celou dušou. „Aké sladké a nežné sú matkine bozky! Sú ako malé šípy, ktoré zasahujú i najtvrdšie srdcia nevďačných synov. To by na ne vôbec nepomyslel pri spomienke na stálu materinskú starostlivosť a mnoho bozkov, ktoré nám vtisla na tvár, keď sme boli malí? Medzi mnohými bozkami, ktoré moja milá matka zanechala na mojej tvári, je jeden, na ktorý mi zostala v srdci väčšia spomienka, než na ostatné a pri najmenšej spomienke na neho musím zvolať: Ó, moja matka! Ako veľmi si ma milovala! Chcem teraz krátko popísať o čo išlo, pretože je to nutné.“

Pio pokračuje rozprávaním príbehu, ktorý obsahuje snáď jediný autobiografický rys z jeho života. Bolo to počas prázdnin na návšteve u tety, u ktorej mal tráviť štrnásť dní, ďaleko od domova. Keď sa priblížil posledný deň, teta, ani ostatní v dome nechceli, aby odišiel a za každú cenu ho chceli zdržať ešte tri dni. Pre úbohú matku znamenal tento čas úzkostné čakanie.

„Keď sa ma mama v stanovený deň návratu nedočkala, mala veľkú starosť a prelievala slzy. V tých posledných dňoch nerobila nič iné, než len vychádzala na cestu, po ktorej som mal prísť a bežala po nej, aby videla, či sa už konečne neobjavím. Konečne nadišiel deň môjho návratu. Keď sa na obzore objavil kočiar, už z diaľky ma poznala, pretože som sa vykláňal z okna v dverách. Rýchlo a s prešťastnou tvárou pribehla, vytiahla ma z kočiara, tvár mi zasypala tisícmi bozkami a úľavou plakala. Ó, áno, tieto bozky zostanú naveky vtisnuté v mojom srdci.“ /Školské úlohy, str. 156, téma č. 57, Pio písal túto úlohu koncom roku 1904/

Keď mu škola v Sant´ Elia v Pianisi skončila, brata Pia poslali na ďalšie štúdium do kláštora Serracapriola, kde pôsobil v rokoch 1907 – 1908 a odtiaľ do Montefusco, kde zotrval do roku 1909.

Na Vianoce 1908 napísal svojej mame, ktorá bola opäť sama, lebo otec sa po druhý raz vybral do Ameriky, tento list.

„Milá mamička, Vianoce sú už blízko a ja ich nechcem nechať uplynúť  bez toho, aby som vám nevyjadril pocity vďačnosti, ktoré k vám cítim. Vy ste bola a stále ste človek, ktorého najviac milujem. Vás, ktorá ste venovala toľko starostlivosti a námahy mojej dobrej výchove. V ten najkrajší deň nezabudnem vyslať k božskému Dieťaťu najvrúcnejšie prosby, aby na vás i na celú rodinu zoslalo najštedrejšieho požehnania pre tento život a darovalo vám iný život vo svätom raji. Súčasne dúfam, že nepatríte do počtu tých falošných kresťanov, ktorí celé sviatky nemajú zmysel pre nič iného, než len pre zmyslové pôžitky, ale že naopak, pre vás spočívajú predovšetkým v tom, byť v priateľstve s Bohom. Preto vám radím, aby ste sa na tieto tajomstvá pripravila so skutočnou ľútosťou nad svojimi pochybeniami proti Bohu a oslavou vnútorného svätého prijímania, mohla prijať požehnanie novonarodeného Jezuliatka. Vám a babičke posielam i sestrám posielam pravé bozky a zostávam vaším synom, fra Pio." (Epist. IV. 9028)

O dva roky neskôr, 10. augusta 1910 bol páter Pio vysvätený za kňaza a matka sa snažila aj napriek otcovej neprítomnosti túto udalosť osláviť čo najlepším spôsobom podľa vtedajších tamojších zvykov.

Keď sa potom natrvalo usadil v San Giovanni Rotondo, mama ho navštevovala tak často, ako to len bolo možné, zvlášť po tom, čo obdržal Ježišove rany. Jeho mamma Peppa, ktorá tu v máji 1920 pobývala 44 dní v dome Márie Pompiliovej, ktorá rozprávala tento príbeh:

Mária Giuseppa išla každé ráno do kláštora na svätú omšu svojho syna a prijala z jeho rúk sväté prijímanie. Raz prišla po svätej omši do sakristie, zašla za Pátrom Piom, aby mu niečo povedala, ale on jej nevenoval pozornosť. Keď sa k nemu blížila, odišiel preč. Nikdy nedovolil, aby mu pobozkala ruku. Táto žena bola tak často blízko toho, aby ju pobozkala, ako to robili všetky prítomné ženy, ale on zakaždým hneď stiahol. Úbohej matke správanie jej syna spôsobovalo veľké starosti a nemohla zadržať slzy.  

Raz sa svojej priateľke Márii Pompiliovej posťažovala: „Som tu už dvadsať dní a s Pátrom Piom som nemohla prehovoriť ani jediné slovo. Svätá Matka Božia, prečo sa takto správa? Ani raz ma nenechá pobozkať mu ruku.“

Mária Pompiliová povedala o starostiach jeho matky Pátrovi Piovi. „Kto to kedy zažil, aby matka musela bozkávať ruku svojho syna?“ povedal. Jeho správanie voči mame teda nebolo výrazom, nedostatočnej lásky, ale bolo odôvodnené práve jeho láskou a predovšetkým najvyššou úctou voči tej, ktorá mu darovala život a ho vychovala.  

Podobná príhoda sa stala ešte raz, niekoľko dní pred smrťou mammy Peppy.

5. decembra 1928 sa Maria Pylle vrátila z krátkeho pobytu v Pietrelcine do San Giovanni Rotondo a priviedla so sebou mamu Pátra Pia, aby v blízkosti syna mohla osláviť Vianoce. Stretli ho na námestí pred malým kostolom.
Matka chytila synovu ruku a prv, než ju mohol stiahnuť, povedala: „Otče Pio, bozkávam ti ruku v mene tety Libery,“ (dala mu prvý bozk), „od tety Pellegriny,“ (druhý bozk), „od tety Filomeny,“ (tretí bozk) a pokračovala až do počtu desať, možno i viac tiet a príbuzných. Nakoniec povedala: „A teraz, otec Pio, ti bozkávam ruku za seba,“ čo sa jej však nepodarilo, pokým sa stihla skloniť, Páter Pio prudko jej ruku vytrhol a vysoko zdvihol. „Nikdy! Syn musí bozkávať ruky matke, ale nikdy nie naopak!“ 

Mamma Pepa ho od tohto dňa poslúchla a už sa mu pobozkať ruku nepokúsila. Každé ráno, keď pri hlavnom oltári prijala z jeho rúk sväté prijímanie, hneď sa po tomto akte zohla k zemi a pobozkala miesto, kde stáli jeho zranené nohy. 

Prítomnosť na svätej omši nikdy nevynechala. Aj keď snežilo a bola ľadová zima s víchrom, každé ráno stúpala z domu Márie Pyllovej, kde bývala, ku kláštoru, aby svojho syna pozdravila. Bola oblečená v jednoduchých ľahkých šatách, a napriek tomu, že jej ponúkali teplejší odev, nechcela ho prijať, takisto ani teplý vlnený plášť. 

Do kostola išla aj vo Svätú noc. Kostol bol preplnený veriacimi, usadila sa medzi oltárom Nepoškvrnenej a spovednicou otca Pia a bola prítomná na jeho troch svätých omšiach. Potom išla domov a ľahla si.

Lekár jej o tri dni konštatoval obojstranný zápal pľúc. Pio, ktorý pre svoju matku znamenal všetko ju často navštevoval v sprievode kvardiána, ktorý jej každé ráno prinášal sväté prijímanie. Pri jej posteli zotrval až do konca a dojatí prítomní sledovali, ako svojej mame udeľuje pomazanie chorých.   

Keď videl, že jeho mama čoskoro vydýchne naposledy, nemohol to vydržať. Pobozkal ju na čelo, hlboko vzdychol a stratil vedomie. Dvaja lekári ho odniesli od lôžka a jeho miesto zaujal kvardián kláštora Sant´Elia z Pianisi. Práve v jeho náručí, 3. januára 1929 o 6,15 mamma Peppa navždy zaspala.

Páter Pio ležal v susednej izbe na úzkom lôžku a svojej bolesti dal voľný priechod i prúdom sĺz. Preplakal mnoho vreckoviek, ani prítomní, ktorí jeho nárek: „Mamička moja! Moja krásna mamička! Mamička moja!“ počuli, nemohli zadržať slzy.

Jeden z nich ho chcel utešiť, preto mu povedal: „Ale otče Pio, vy sám ste nás učil, že bolesť nie je nič iného, než výraz lásky a že ju musíme obetovať Bohu. Prečo tak plačete?“

„Je to presne tak, a predsa slzy lásky, len lásky a nič iného,“ odpovedal.

Pohreb mammy Peppy sa konal hneď na druhý deň. Úctyhodný sprievod kráčal za rakvou ulicami malého mestečka na miestny cintorín v San Giovanni Rotondo, kde bola uložená do spoločného hrobu kapucínov. 

Na jej náhrobku sú napísané tieto slová: Tak, ako z lona rannej zory vychádza slnko, aby zvíťazilo nad tieňmi noci, tak vyrastá na hrudi matky žiariaca hviezda kňazského syna a vnáša do temnôt hriechov a tmy všetkých bolestí Božie svetlo.

Keď otec Pio ešte žil, veľa pútnikov, ktorí poznali jeho veľkú lásku k rodičom, prv, než ho navštívili v kláštore, zašli na cintorín k hrobu jeho rodičov. Keďže Pátrovi Piovi nič nezostalo skryté, bolestne ich káral: „Aha, najskôr ste išli k mojim rodičom, aby ste prosili o ich príhovor!“

Masima