Páter Pio a obrátenie vykúpené krvou

Keď bol v roku 1947 seminarista Pierino Galeone z južného Talianska na príhovor P. Pia uzdravený, strávil ako jeho duchovný syn veľa času v jeho bezprostrednej blízkosti. O týchto zážitkoch vypovedal pri diecéznom procese blahorečenia P. Pia v roku 1986. 

V roku 2010 pri príležitosti 100. výročia kňazskej vysviacky P. Pia a 60. výročí svojho kňazského svätenia, uverejnil Pierino Galeone všetky svoje spomienky na P. Pia v knihe P. Pio , môj otec. Je tu uvedený aj zážitok obrátenia, ktorý výrazne poukazuje na to, ako hlboko bol P. Pio spojený so svojím Vykupiteľom, s ktorým bol mysticky spoluukrižovaný.

Pierino Galeone píše: "Stretli sme sa v hoteli, predtým sme sa vôbec nepoznali. On prvý prerušil mlčanie a predstavil sa: »Som právnik Alberto Del Fante z Bologne, bývalý slobodomurár tridsiateho tretieho stupňa, len nedávno obrátený vďaka P. Piovi.« Bez akýchkoľvek otázok sám vyslovil vďačnosť P. Piovi, ktorý mu vrátil vieru. Radoval sa, že mohol začať nový život a venovať ho P. Piovi v službe blížnym.

Rozprával: »Moja žena ochorela rakovinou a vyzeralo to tak, že čoskoro zomrie. Už nebola žiadna nádej. Jedna známa jej rozprávala o P. Piovi, pokornom Frátrovi kapucínovi v San Giovanni Rotondo, že uzdravil mnoho chorých, ktorí sa vrátili domov zdraví. Stál som pri jej lôžku, keď ma so slzami v očiach úpenlivo prosila, aby som šiel k P. Piovi a vyprosil jej uzdravenie. Vedela o tom, že som slobodomurár a veľký nepriateľ Cirkvi.

K jej prosbe som bol najskôr neoblomný, a dokonca som si z toho robil posmech. Veda je bezmocná, a ten úbohý rehoľný brat nemôže urobiť už vôbec nič, pomyslel som si. Keď som ju však videl v poľutovaniahodnom stave ako plače, chcel som jej prianiu vyhovieť a povedal som: „Dobre, idem. Nie preto, že tomu verím, ale aby som skúsil svoje šťastie v lotérii.“

Nasledujúci deň som cestoval a večer som dorazil do San Giovanni Rotondo. Na druhý deň som sa zúčastnil dlhej omše a po nej som sa postavil do radu čakajúcich na spoveď. Keď som prišiel na rad, nekľakol som si, ale zostal som pred P. Piom stáť a prosil ho o krátky rozhovor.

P. Pio podráždene zvolal: „Mladý muž, nemárnite môj čas! Prečo ste sem prišiel? Aby ste skúsil svoje šťastie v lotérii? Ak sa chcete vyspovedať, tak si kľaknite, inak ma nechajte vyspovedať týchto úbohých ľudí, ktorí už dlho čakajú.“

Keď P. Pio opakoval moje vlastné slová, ako by ma zasiahol blesk. Ohromený jeho prísnosťou som si automaticky kľakol. Bol som úplne nepripravený a nevyšlo zo mňa jediné slovo. Ešte menej som si dokázal spomenúť na svoje hriechy, ktorých som si vlastne ani nebol vedomý. Akonáhle som si kľakol, P. Pio zmenil tón, bol mierny a otcovský. Kládol mi otázky a tak postupne odhalil všetky hriechy môjho uplynulého života. A tých hriechov, ktoré som spáchal, bolo nesmierne veľa.

So sklopenou hlavou som počúval otázky a na každú som zodpovedal „áno“. Súčasne nadšený a dojatý som žasol stále viac a viac. 

Nakoniec sa ma P. Pio spýtal: „Už nemáš žiadny hriech, ktorý by si chcel vyznať?“

Odpovedal som: „Nie.“ Bol som presvedčený o tom, že mi pomohol vyznať všetky moje hriechy, a keď som tak spoznal celý svoj život, nemal som sa už ďalej z čoho spovedať.

„Nehanbíš sa?“ začal s nečakanou prísnosťou. „Tá mladá žena, ktorej si nedávno rozkázal odcestovať do Ameriky, porodila syna. Toto stvorenie je tvoje telo a tvoja krv. A ty, krkavčí otče, si nechal matku a dieťa napospas všetkým ťažkostiam!“ 

To bolo všetko pravda. Neodpovedal som. Rozplakal som sa. Už som sa neovládal. Ako som tak zohnutý plakal na kľakadle a tvár si zakrýval dlaňou, P. Pio mi nežne položil ruku na rameno, priblížil sa ku mne a zašepkal: „Syn môj, stál si ma moju predrahú krv.“ Pri tých slovách som cítil, ako by mi ostrá čepeľ rozrezala srdce na dve časti. Bol som skľúčený a stále som plakal. Občas som zdvihol svoju uplakanú tvár a opakoval: „Otče, odpustenie, odpustenie, odpustenie!“ 

P. Pio, ktorý ma už svojou rukou objal, pritisol ma ešte silnejšie k sebe a začal plakať spolu so mnou. Vtedy naplnil moju dušu nádherný, sladký pokoj.

Náhle som pocítil, ako sa neopísateľná bolesť premenila v neuveriteľnú radosť. „Otče,“ povedal som, „patrím vám. Robte so mnou, čo chcete.“

Utrel si slzy a zašepkal mi: „Pomáhaj mi pomáhať druhým.“ 

Potom dodal: „Pozdrav odo mňa svoju ženu.“

Keď som prišiel domov, bola uzdravená. «“

„Stál si ma moju predrahú krv.“ Tieto silné slová pošepkal do ucha Albertovi Del Fante počas svätej spovede plačúci P. Pio. 

Alberto Del Fante však tieto slová nepochopil v celej ich hĺbke. Bezpochyby to však bol sám Ježiš, ktorý mu ich povedal prostredníctvom jednoduchého kapucína. Pretože nikto iný, ako náš Vykupiteľ, neprelial raz navždy za nás predrahou krv "na odpustenie hriechov", ako sa to modlí kňaz pri každej svätej omši.

A nikto iný, len sám Vykupiteľ nám rozdáva tieto poklady svojich milostí ako dar prostredníctvom kňaza vo svätej spovedi.

Zároveň však môžeme tieto slová v prenesenom význame aplikovať aj na P. Pia, ktorý mal vďaka svojim stigmám účasť na Ježišovom umučení, a tak skutočne prelieval svoju krv za obrátenie Alberta Del Fante a za všetky svoje duchovné deti, ktorých bolo 14 miliónov. 

Na jeho pohrebe, jeho duchovný syn, fyzik a politik, profesor Enrico Medi povedal: Zdá sa mi, že v celých dejinách Cirkvi neexistuje svätec, od ktorého by bol Pán žiadal toľko krvi ako od P. Pia, aby tak naplnil svoje záchranné a posväcujúce poslanie. 

Páter Pio raz svojmu spovedníkovi napísal: Predstav si tie muky, ktoré som pritom vytrpel a ktoré pritom neustále pociťujem, skoro po všetky dni. Rana srdca mi neustále krváca, hlavne od štvrtka večera do soboty. 

Keď P. Pio vrúcne prosil Pána, aby tieto vonkajšie rany umučenia nebolo vidieť a aby mu ponechal len bolesť, dostal od Ježiša odpoveď: Budeš ich mať 50 rokov a potom pôjdeš so mnou. 

Tieto veľmi bolestivé rany skutočne zostali nezmenené a otvorené celé polstoročie od roku 1918 do roku 1968. Nikdy sa nezahojili, naopak, stále z nich presakovala čerstvá krv. 

Až v posledných mesiacoch sa tok krvi postupne zmiernil. 

A keď P. Pio v noci z 22. na 23. septembra 1968 zomrel, jeho spolubratia zistili, že stigmy, ktoré nosil 50 rokov zmizli a nezostali po nich ani jazvy.

 Masima