Páter Pio a duše v očistci

Mnoho svätcov malo veľkú úctu k dušiam v očistci. V tejto úcte vyniká aj Páter Pio z Pietrelciny. Duše v očistci mali vždy významné miesto v jeho duchovnom živote. Ustavične si ich pripomínal nielen v každodenných modlitbách, ale predovšetkým v obeti svätej omše.

Jedného dňa rozprával s niekoľkými spolubratmi, ktorí sa ho vypytovali práve na dôležitosť modlitby za duše v očistci.

"Na tento kopec (San Giovanni Rotondo) vystupuje viac duší z očistca než ľudí doteraz žijúcich, ktorí chodia na moje omše a hľadajú moje modlitby."

Keď si uvedomíme, že počas dvadsiatich piatich rokov jeho života v tomto kláštore ho navštívilo na dva milióny pútnikov zo všetkých častí sveta, je uvedená veta Pátra Pia udivujúca. On pobýval v San Giovanni Rotondo po celý tento čas a ukazuje nám tak jasne, ako hojné boli jeho styky s dušami v očistci. Ak duše v očistci silne prevyšovali počet pútnikov, zjavne poznali veľmi dobre jeho srdce horiace láskou.

V jednom liste napísal: "Ak viem, že niektorá osoba je zarmútená, či už na duši alebo na tele, čo by som pre ňu u Pána neurobil, aby som ju videl od jej trápení oslobodenú? Rád by som prevzal na seba všetky jej trápenia, len aby som ju videl odchádzať uzdravenú a obetoval by som pre ňu plody všetkého tohto utrpenia, keby mi to Pán dovolil."

Veľká láska, ktorú mal Páter Pio k blížnym, často spôsobila, že fyzicky ochorel. On túžil a dychtil po spáse a šťastí bratov a dušou tak veľmi, že pripúšťal: "Som nadmieru hnaný, aby som žil pre blížnych a aby som sa opájal a sýtil týmito bolesťami, ktoré u nich vidím."

V jednom liste z 20. januára 1921 na tému jeho lásky k bratom a jeho záujmu o ne napísal: "Mám pokušenie povedať často, ak nie vždy Bohu Sudcovi s Mojžišom: - Odpusť tomu ľudu, alebo ma vymaž z knihy života".

V tom istom liste písal o stave svojej duše, napätiu lásky, ktorá preniká jeho dušou: "Všetko sa sústreďuje v tomto: stravuje ma láska k Bohu a láska k blížnym."

Potom vyjadruje súcit sám so sebou krásnou vetou, ktorá osvetľuje, ako sa jeho vnútro stravuje láskou: "Aká strašná vec je žiť zo srdca!" 

Vysvetľuje potom svoju situáciu: "Je potrebné umrieť v každom okamihu smrťou, ktorá nedáva zomrieť: žiť umieraním a umierať životom."

Táto intenzívna a spaľujúca láska sa netýkala len bratov na tomto svete, ale aj tých, ktorí prešli do iného života, ale stále sú členmi rovnakej Božej rodiny. 

Vo svetle vyššie citovanej vety môžeme povedať, že trpel ustavičnou myšlienkou na živých i na mŕtvych. Často tento dar, že stál medzi dvoma svetmi, bol veľkou posilou pre tých, ktorí žili po jeho boku, zvlášť pre tých, ktorí prežili nedávno tú bolesť, že stratili drahú osobu.

Bratia, ktorí žili spolu s Pátrom Piom, boli často svedkami zvláštnych fenoménov. Napríklad hovoria:  - Jeden večer v čase, keď zúrila druhá svetová vojna, bol po večeri už kláštor zavretý. Bratia počuli hlasy, ktoré sa ozývali od vrátnice a zreteľne volali: "Nech žije otec Pio!" 

Vtedajší prior P. Rafael dela S. Elia zavolal brata, ktorý bol poverený službou na vrátnici, aby zostúpil a požiadal osoby, ktorým sa podarilo vstúpiť do kláštora, aby odišli, pretože už je neskoro.

Fráter Gebard poslúchol. Keď prišiel do vstupnej chodby, našiel všetko v poriadku, všade bola tma a brána bola zatvorená a zaistená dvoma kovovými závorami, ktoré bránu zaisťovali, nazrel aj do všetkých priľahlých miestností. O výsledku informoval priora. 

Hlasy počuli všetci celkom zreteľne a prior bol z toho zmätený, tiež z toho dôvodu, že v tom čase sa hovorilo o tom, že Páter Pio bude preložený do iného kláštora a ľudia v San Giovanni Rotondo boli stále v pohotovosti, aby jeho odsunu zabránili.

Ráno zašiel prior za Pátrom Piom, s ktorým sa dôverne poznal, rozprával mu, čo sa stalo, a spýtal sa, či aj on počul tie hlasy, ktoré boli tak hlasné, ako by chceli, aby to všetci za každú cenu počuli.

Páter Pio, bez toho, aby tomu prikladal význam, pokojne, ako by sa jednalo o najobyčajnejšiu vec na tomto svete, upokojil predstaveného a vysvetlil mu, že hlasy, ktoré volali "Nech žije P. Pio!" patria zomrelým, ktorí mu prišli poďakovať za jeho modlitby.

Kto sa zúčastnil omše otca Pia, spomenie si, koľko času si vyhradil na "memento" zosnulých. Slovo "memento" znamená "spomeň", ako by Cirkev pripomínala kňazovi, aby vo svätej omši mal pred sebou zomrelých, spomenul si na ne práve pri tomto slávnom obrade Cirkvi, keď sa sprítomňuje Pánova obeť za spásu duší.

Páter Pio sa v tomto mieste zastavoval asi štvrť hodiny, ako poznamenáva aj Páter Agostino, jeho spovedník.

Koho si pripomínal Páter Pio každý deň? Iste dušu, za ktorú bola svätá omša obetovaná. Avšak podľa starobylej obyčaje, veriaci dávajú svätú omšu slúžiť za svojich vlastných zomrelých. Kňaz predstavuje Pánovi intenciu zadávateľa, ale potom pamätá aj na iné duše, ktoré mu ležia na srdci. To práve robil Páter Pio a potom jednal s Pánom aj o iných dušiach.

Otec Pio, muž veľkej modlitby a ustavičného utrpenia spôsobeného stigmami, mal iste tiež dar prenikať do hĺbky tajomstva utrpenia duší v očistci. Bol si vedomý intenzity tohto utrpenia.

Raz sa ho jeden spolubrat laik Modestino opýtal: "Otče, čo si myslíte o očistcovom ohni?"

Ten mu odpovedal: "Keby Pán dovolil duši, aby prešla z očistcového ohňa do najhorúcejších plameňov tu na zemi, bolo by to podobné, ako by prešla z vriacej vody do studenej."

Očistec bol niečo, čo Páter Pio poznal veľmi dobre, a keď hovoril o trpiacich dušiach, nehovoril to, čo počul alebo čítal, ale uvádzal svoju osobnú skúsenosť. Spolu s týmto poznaním poznal presne aj druh trestov.

Jedného dňa ho laický brat Giuseppe Longo žiadal o modlitbu za jednu mladú dievčinu, ktorá bola pripútaná na kreslo a nemohla chodiť. Príbuzní dievčaťa požiadali brata o tento príhovor. 

Brat Jozef pred Pátrom Piom, ako bolo obvyklé, pokľakol, ale z nepozornosti položil svoje kolená priamo na zranené nohy otca Pia, ktorý bolesťou takmer vykríkol.

Páter Pio však zmätenému bratovi povedal s láskou: "Je to, ako by si mi dal desať rokov v očistci."

Ďalší deň šiel brat Jozef k rodine postihnutej, aby ich uistil, že predniesol ich žiadosť Pátrovi Piovi. Dozvedel sa však, že dievča opäť začalo chodiť, a to práve v tú hodinu, kedy si kľakol na rany stigmatizovaného svätca.

Niekto sa opýtal otca Pia: "Otče, ako si môžem vytrpieť očistec tu na zemi, aby som po smrti mohol ísť priamo do neba?" Otec mu odpovedal. "Prijímať všetko z Božej ruky a za všetko mu s láskou ďakovať. Len tak môžeme ísť z lôžka priamo do raja."

Jeden profesor, ktorý sa v čase vojny uchýlil do San Giovanni Rotondo, sa často rozprával s Pátrom Piom. Ten dosvedčil: "Mohol som konštatovať, že Páter Pio mal veľmi presné informácie o dušiach a o stave ich očisťovania po smrti aj o dobe, akú im Božia dobrota určila k úplnému očisteniu, aby ich mohla pritiahnuť k sebe a k blaženosti bez konca. 

Jedného dňa som mu odporučil dušu jedného spisovateľa, ktorého som v mladosti rád čítal. Nemenoval som ho, ale Páter Pio presne vedel, koho mám na mysli. Očervenel, ako by ho prepadla bolesť a ľútosť za túto dušu, ktorej však nechýbala duchovnú pomoc a modlitba.

Potom povedal: ,Príliš miloval tvory!'

A keď som sa spýtal skôr pohľadom než slovami, akú dobu tá duša má zostať v očistci, odpovedal: ,Najmenej sto rokov.' 

Ten večer mi povedal: ,Je potrebné sa modliť za duše v očistci. Je neuveriteľné, čo môžu vykonať pre naše duchovné dobro z vďačnosti tým, ktorí na ne tu na zemi pamätajú a modlia sa za nich.' 

Po niekoľkých rokoch mi Páter Pio povedal o Jenovéfe, františkánke tretieho rádu, ktorá od útlej mladosti bola 58 rokov pripútaná na lôžko.

Páter Pio mi povedal: ,Modlitba toho, kto trpí, je veľmi milá Bohu, dotýka sa jeho horúceho srdca, pretože je to utrpenie z lásky k Bohu, po ktorom túži, a z lásky k blížnemu, za ktorého sa modlí.'

Viac ako raz som počul od otca Pia myšlienku, že to rozhodujúce pre osud duše závisí, aspoň z najväčšej časti, od dispozícií duše v poslednom okamihu života, od tých posledných zábleskov viery a ľútosti, ktoré môžu zachrániť dušu v ťažkom nebezpečenstve duchovnej smrti. 

Tak mi povedal: ,Budeš sa čudovať, až stretneš v raji duše, u ktorých by si nikdy nečakal, že ich tu uvidíš.' "

Masima
podľa Il Purgatorio