Vôňa Pátra Pia

Charizmatickú vôňu pátra Pia niekedy cítili aj ľudia bez čuchu. Pani Ann McAvoyová, ktorá žije v Bronxe v štáte New York, nikdy nepočula o pátrovi Piovi, až kým jej o ňom neporozprával augustiniánsky kňaz, otec E. Regan.

Pani McAvoyová sa modlila, aby sa uvoľnilo napätie v jej rodine a aby sa jej bratovi Frankovi Stoddardovi uľavilo v ťažkých bolestiach v poslednom štádiu rakoviny žalúdka natoľko, aby mohol pokojne zomrieť.

Prvého novembra 1968 začal Frank užívať lieky, ktoré mu predpísal lekár. Jedenásteho novembra ho otec Regan znova navštívil a prvý raz im porozprával o pátrovi Piovi. Položil Frankovi na žalúdok kríž požehnaný pátrom Piom a nechal ho u nich. Potom Ann viac ráz priložila kríž bratovi na žalúdok a modlila sa s ním. Po celý ten čas nemusel Frank užiť ani jednu tabletku proti bolestiam.

Na druhý deň bola Ann vyčerpaná. - Brat bol v spálni, - rozprávala mi. - Ja som sedela na gauči a vzala som si Times. Ešte som noviny ani neotvorila, keď som zacítila krásnu sladkú vôňu. Pomyslela som si: ,Čo je to? Pred dvadsiatimi tromi rokmi som mala zápal pľúc a odvtedy som nemala čuch. Vtedy som však zavoňala zimozeleň. Naokolo nebolo nič také, čo by vydávalo vôňu. Tá však bola čoraz prenikavejšia. Prišla v dvoch alebo troch závanoch. Potom zanikla.

Náhle ma obliala horúčava, lebo to bolo nezvyčajné a desivé. Z čela mi stekal pot. Myslela som si, že strácam rozum. Nevedela som si to dať v hlave dokopy. Nemala som nijaký mejkap. Sedela som tam len chvíľku, takže ani žiara lampy nemohla ešte na nič zaúčinkovať. S pátrom Piom som to nedávala do súvislosti, no celú noc ma to znepokojovalo. Otcovi Reganovi som o tom nepovedala. 

Keď som mu to neskôr vyrozprávala, pokarhal ma: „Mali ste mi to povedať skôr!”
Odvetila som, že som mu o tom nehovorila preto, lebo som nevedela, ako si to mám vysvetliť. Vtedy mi po prvý raz objasnil, že vôňa kvetov a kadidla sa často spájala s prítomnosťou pátra Pia.

Brat sa modlil ruženec každý deň až do smrti. Vravel, že od 11. novembra sa cíti veľmi príjemne, hoci už neužíval nijaké lieky.
Spýtala som sa ho: „Ako sa cítiš? Máš nejaké bolesti?”
„Nie, nemám bolesti, ale je mi trochu nevoľno,” odpovedal.

Šiesteho decembra 1968 brat zaspal a odpočíval dvanásť hodín. Zomrel krásnou, pokojnou smrťou v spánku. A aj v rodine opäť zavládol pokoj.

Pani Maria Pasqualiniová zo San Francisca napísala pátrovi Piovi ďakovný list za to, že pomohol jej dcére
Naše šesťročné dievčatko je veľmi útle a náchylné na prechladnutie, z čoho máva zápal pľúc a zápal priedušiek. Júl minulého roka nebol výnimkou. Bolo to popoludní v deň jej prvého svätého prijímania, a tak sme pripravili malý slávnostný obed. Pozvali sme niekoľko priateľov vrátane pána Victoria Caimotta s manželkou (duchovné deti pátra Pia). Zrazu sa naša dcéra začala sťažovať, že sa necíti dobre. Silno kašľala, opakovane vracala a teplota jej vystúpila na 41,5 °C. Ihneď sme zavolali lekára, ale zdalo sa nám, že prešli celé veky, kým prišiel.

Medzitým pani Caimottová navrhla, aby sme sa pomodlili k pátrovi Piovi a  k Panne Márii. Ešte sme ani nedokončili modlitbu, keď naša dcéra otvorila oči a povedala: „Ach, mama, cítim takú sladkú vôňu. Je to ako kadidlo v kostole.”

Jej oči vyzerali jasnejšie, líca jej už neblčali od horúčky. Kým prišiel lekár, mala takmer normálnu teplotu. Zistil, že má zápal priedušiek, ale bol to najmiernejší prípad, aký sa u nej dovtedy vyskytol.

Doktor James Favello bol dvanásť rokov primárom zubného oddelenia Nemocnice sv. Jozefa v Hazeltone, v štáte Pensylvánia. Roku 1957 ho prijali do nemocnice ako pacienta čakajúceho na operáciu, pri ktorej mu mali vybrať obličkové kamene. Lekár mu urobil dve cystoskopie, no neúspešne. 

- Bolesť bola taká prenikavá, - spomínal doktor Favello, - až som cítil, akoby tie operačné nástroje zostali vo mne.

Robili mu tretiu a štvrtú cystoskopiu, ale neboli o nič úspešnejšie ako predchádzajúce. Potom mu lekár povedal, že skúsi piatu cystoskopiu, a keď výsledky nebudú o nič lepšie, bude sa musieť podrobiť chirurgickému zákroku.

- Devätnásteho júna ráno, desať minút pred štvrtou, som vstával z postele, - rozprával doktor Falvello.
- Oprel som sa lakťami o stôl, ktorý sme vtedy používali pri vstávaní. Kľakol som si, prežehnal som sa a pomodlil Otčenáš, Zdravas a Sláva. A poprosil som: „Páter Pio, či už ste na svätej omši alebo na meditácii a počujete ma, buďte taký láskavý a zahrňte medzi svoje prosby aj túto moju, aby som bol ušetrený od otvoreného rezu v tele a nech je chirurgova ruka božským nástrojom, ktorý ma zbaví kameňa.”

Urobili mi cystoskopiu. Keď som sa vrátil do izby, bolo asi pol deviatej. Len čo som sa prebral z narkózy, vošla do izby moja manželka. Videl som dvere do mojej súkromnej izby a malý obrázok pátra Pia, ktorý som tak často bozkával, ako aj palmovú ratolesť, ktorú mi požičal istý právnik, oddaný stúpenec pátra Pia.

Počul som v izbe kroky mojej ženy. Sestrička, ktorá ma opatrovala, jej povedala: „Akú máte silnú voňavku!”

Pani Falvellová sa spýtala: „Kto? Ja? Túto noc som strávila u ovdovenej švagrinej iba dva bloky odtiaľto a ponáhľala som sa sem pozrieť, ako sa darí Jimovi. Nepoužila som nijaký púder ani kozmetiku.”

O pár minút prišla sestrička k môjmu lôžku a povedala manželke: „Tá vôňa je silnejšia tu, pri jeho posteli.”

V tej chvíli som sa ešte znepokojoval, či som sa už celkom prebral z narkózy a či som ich dobre počul. Ozval som sa: „Počul som vás rozprávať o nejakej silnej vôni.” Súčasne som si prešiel pravým ukazovákom a palcom okolo nosa a zdalo sa mi, že tá vôňa ruží, ktorú som rozoznal, vychádza z nich. Bola to ruka, v ktorej som mnohokrát počas dňa držal obrázok pátra Pia.

Spýtal som sa sestričky, pani Brillovej: „Počuli ste niekedy o pátrovi Piovi?”

„Nikdy som to meno nepočula,” odvetila.

„Na stolíku mám jeho obrázok,” pokračoval som. Zavolal som na ženu: „Eileen, poď sem!”

„Čo chceš?” spýtala sa.

„Len poď sem bližšie,” odvetil som. „Ovoňaj prst a palec na mojej pravej ruke.”

„Kde sa to vzalo?” čudovala sa.

Povedal som jej, že je to vôňa pátra Pia.

Nikto nevedel, o čo som prosil desať minút pred štvrtou, keď som kľačal na kolenách. Iba ja. V tej chvíli som si bol istý, že sa nebudem musieť podrobiť operácii, hoci už bola naplánovaná na jednu hodinu popoludní.

Krátko nato vošiel do izby lekár Louis McAllos a povedal: „Jim, operáciu rušíme.”

Zmohol som sa len na: „Ďakujem, Louis!” Nepovedal som mu nič o tom, čo sa mi odohrávalo v mysli. Mal som iba slabé bolesti, ba nijaké bolesti som nemal, nekrvácal som. Cítil som sa celkom dobre. Prepustili ma a šiel som domov.

Ako som povedal, tá vôňa je neopísateľná. Obsahuje všetky obmeny obyčajných vôní, ale má v sebe aj prvky nové, odlišné a doposiaľ neznáme. Niekedy je zreteľnejšia ako iné vône, pripomína ruže, fialky alebo ľalie, vlastne hocijaké sladko voňajúce kvety. Inokedy sa podobá na vôňu kadidla alebo kyseliny karbolovej a niekedy zasa na veľmi jemný orientálny tabak. Je to prvý druh vône zaregistrovaný predovšetkým ľuďmi, čo len nedávno konvertovali, a je to vôňa, ktorú som zacítil, keď som ho šiel prvýkrát navštíviť.

Masima