%20(1).jpg)
Páter Pio (1887–1968) svätú omšu žil, prežíval ju ako skutočné sprítomnenie Ježišovej obety kríža. Neustále mal tak pred očami „cenu“ nesmrteľných duší a zároveň „v rukách“ i najúčinnejší prostriedok, aby im pomohol. Všetci, živí či zosnulí, mohli vyhľadať tohto stigmatizovaného kňaza a poprosiť ho o odslúženie svätej omše na ich úmysly.
Už ako dieťa mal P. Pio osobitý vzťah k dušiam v očistci. Vo svojich modlitbách a neskôr ako páter kapucín predovšetkým vo svojich svätých omšiach im vždy dával popredné miesto. Mementu – spomienke na zosnulých počas Eucharistickej modlitby venoval spravidla štvrť hodiny.
Svätec, ktorý mohol povedať: „Už nežijem viac s mojím srdcom, ale so srdcom Boha,“ bol pripravený vziať všetko na seba za trpiacich v očistci a skrátiť im tak bolestný čas očisťovania.
V roku 1910 po kňazskej vysviacke tento 23-ročný kapucín, vnútorne pobádaný, poprosil svojho duchovného vodcu Pátra Benedetta, aby sa mohol ponúknuť Bohu ako obeta za úbohých hriešnikov a za duše v očistci. Len čo sa mu dostalo povolenia, objavovalo sa nespočetne veľa duší zosnulých, ktoré na vlastné oči videl, a prosili ho o kňazskú pomoc.
Ukázal sa mu aj zosnulý farár z Pietrelciny, don Giovanni Caporaso, ktorý sa zo zdravotných dôvodov od roku 1910 do roku 1916 zdržiaval vo svojom rodnom meste. Don Caporaso kľačal často v blízkosti oltára svojho bývalého farského kostola a hlboko ponorený do modlitby prežíval svätú omšu novokňaza Pátra Pia.
Zdalo sa, akoby Boh „čakal“ na kňazskú vysviacku omilosteného kapucína, aby až potom povolil tejto úbohej duši „návrat“ na miesto jej pôvodného pôsobenia.
Farár, ktorý počas svojho života zvyčajne zanedbával vďakyvzdanie po rannej svätej omši, len aby sa čím skôr mohol porozprávať s priateľmi o dedinských novotách, dostal milosť oslobodenia vďaka svätým omšiam, ktoré s osobitou láskou slúžil kapucín Páter Pio.
V priebehu päťdesiatich dvoch rokov, počas ktorých potom svätec žil v meste San Giovanni Rotondo a prijal tam desaťtisíce duší hľadajúcich pomoc, bol kontakt s dušami v očistci pre neho taký prirodzený, že sa s tým zveril spolubratom: „Na tento kopec prichádza viac duší z očistca než živých ľudí, aby boli prítomné na mojich svätých omšiach a aby ma prosili o modlitby.“
Ak sa dozvedel, že niekto zomrel, vždy slávil svätú omšu za spásu tejto duše. Seminaristom v kláštore, o ktorých sa staral, ako aj svojim spolubratom a kajúcnikom neúnavne a rázne odporúčal, aby si zosnulých ctili a pomáhali im. A tak kapucíni, ktorí žili so stigmatizovaným pátrom pod jednou strechou v kláštore, postupom času už stratili strach z neobyčajných vecí.
Keď sa istého večera napríklad stretlo kláštorné spoločenstvo v refektári pri skromnej večeri, stalo sa, že Páter Pio náhle vstal od stola, náhlivo opustil miestnosť a ponáhľal sa ku kláštornej bráne. Ako zvyčajne, niekoľkí bratia ho nasledovali.
Páter Pio otvoril dvere a začal sa s niekým rozprávať, hoci široko-ďaleko nebolo nikoho vidieť. Bratia nechápavo pozorovali tento podivný rozhovor, až kým ich páter s úsmevom neupokojil: „Žiadne starosti. Rozprával som sa s niekoľkými dušami, ktoré sa tu zastavili na ceste z očistca do raja, aby sa poďakovali, že som dnes ráno na ne myslel pri svätej omši.“ A potom sa s nimi pokojne vrátil do refektára, akoby sa nič zvláštne nestalo.
Páter Pio často zažil, že sa mnohé duše vrátili stráviť svoj očistec na to miesto, kde schybili; tak ako duša farára z Pietrelciny.
Bolo to tak aj v prípade Pietra Di Mauro, ktorý sa v kláštore San Giovanni Rotondo častejšie zdržiaval ako žobrák. Keďže tam s horiacou cigaretou zaspal na slamníku a zadusil sa v ohni, zjavil sa na tomto mieste ako duša z očistca. Keď Di Mauro pátrovi Piovi priznal svoju smrť, ktorú si zapríčinil sám, prosil: „Som ešte v očistci a potrebujem jednu svätú omšu, aby som bol vyslobodený. Pán mi dovolil poprosiť ťa o pomoc.“ Páter Pio sľúbil, že jeho prosbu splní nasledujúci deň. Potom zažil, že počas svätej omše táto duša z očistca skutočne vošla do neba.
Raz v noci, o niekoľko rokov neskôr, videl prekvapený Páter Pio, ako sa v jednej kláštornej miestnosti pri ohni mlčky zohrievali štyria neznámi kapucíni, hlavy mali zakryté kapucňami. Na svoj pozdrav „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus“ nedostal žiadnu odpoveď, no všimol si bolestný výraz ich tvárí. Keď predstavenému ohlásil túto zvláštnu, neohlásenú návštevu a obaja sa išli pozrieť na to miesto, žiadne štyri postavy tam už nevideli. Páter Pio vtedy pochopil, že títo štyria „boli zosnulí spolubratia, ktorí si svoj očistec mali odčiniť na tom mieste, kde urážali Pána. Celú noc som sa modlil pred Najsvätejšou Sviatosťou za ich oslobodenie z očistca.“
%20(1).jpg)