„Temná noc“

„Temná noc“, ktorú okúsili mnohí veľkí mystici, kňazi aj jednoduchí kresťania, bola v prípade Pátra Pia doplnená ďalšou ťažkosťou: ustavičným bojom s diablom, ktorý sa prejavoval všetkými možnými spôsobmi. 

Jasný dôkaz o tom máme v liste z 13. augusta 1916, ktorý poslal otcovi Benedettovi: „… čo vám mám povedať o skúškach, ktorými ma Pán zasiahol? Temnota, v ktorej sa nachádza moja duša, narastá čoraz viac. A aj keď sa ohlasuje úsvit, moja duša ho nevníma a stále napreduje v noci. Moja duša nevníma Boha, len veľmi vzdialene. Vníma ho prezlečeného ani neviem za čo. Aj keby sa na niečo podobal, vyzerá ako v hmle, ktorá sa dvíha ráno od rieky a je taká hustá, akoby chcela zabrániť prietoku vody, ale ona tade preteká. Vojna, ktorú vediem s naším nepriateľom, je neopísateľná.

Boj sa odohráva medzi dušou a duchom. Pre úbohú dušu je to agónia! Ani na chvíľu nemám pokoj.

Nepriateľ chce rozbiť obranné múry mesta. Snaží sa o víťazstvo nad dušou a ukazuje mi pritom mnohých, ktorých získal, ako mu to len umožňuje jeho zloba. V ustavičnom odolávaní a neprestávajúcej vojne sa cítim napadnutý násilnými útokmi, ktoré sa prejavujú aj po fyzickej stránke. Oblieva ma studený pot, ktorý určite nemá prirodzenú príčinu, ale vyviera z boja, čo sa odohráva v mojej duši, a je jedno, či je vonku teplo, alebo zima. Obávam sa len toho, aby som sa nestal neverným Bohu. Kiež by som radšej umrel, než by sa mi malo stať takéto nešťastie!“

Tej istej osobe o niekoľko mesiacov neskôr (presne 8. novembra 1916) mladý kapucín vyznáva, že sa ocitol v situácii, keď je na pokraji svojich duchovných síl: „… buďte taký dobrý a vypočujte si všetko, čo sa týka môjho stavu. Sľubujem, že budem stručný. Boj je naspäť v plnej sile. Moja duša sa nachádza v hlbokej temnote. Vyznávam, že sa cítim neschopný konať akékoľvek dobro. Cítim sa úplne opustený.

Vnútorne som nepokojný a prežívam vnútornú trpkosť do takej miery, že aj najsladšie víno tohto sveta sa mi zdá trpkým. V hlave mi lietajú stále urážky Boha, pokušenia, hlúpe návrhy a mylné predstavy…

Diabol vytrvalo kričí a ručí a napáda moju slabú vôľu. V tejto situácii nemôžem robiť nič iné, než s vytrvalosťou volať: Nech žije Ježiš! Ja verím! Ale kto by vám mohol vysvetliť, akým spôsobom vyslovujem tieto sväté vzývania? Vyslovujem ich s plachosťou, bez sily a bez odvahy; musím sa k tomu veľmi premáhať. To všetko sa odohráva uprostred najhlbšieho temna. Vo všetkom, čo robím, prežívam pochybnosti.“

Z tejto situácie sa niektorí usilujú vyťažiť pre seba.

„… hmla naokolo je taká hustá, že nič nevidím, a aj keď môj zrak je do nej upretý, nie som schopný vidieť toho, ktorého ustavične hľadá moja duša. Ja úbohý! Cítim sa pomotaný bodľačím uprostred úplnej tmy a neviem, ako sa oslobodiť“ (4. decembra 1916).

Páter Pio je v San Giovanni Rotondo. Prvýkrát píše otcovi Benedettovi 16. júla 1917: „Prežívam určité obdobia, keď cítim silné pokušenia vo viere.

Vôľa je rozhodnutá, ale predstavivosť je veľmi aktívna a zobrazuje pokušenie vo všetkých farbách a v myšlienkach predstavuje hriech nielen ako vec neutrálnu, ale priam lahodnú. Tu sa rodia všetky myšlienky zúfalstva, nedôvery, a dokonca – a teraz sa otče, prosím, nevydeste – myšlienky najväčších urážok Boha. Som z toho veľmi vystrašený, keď vidím, aký boj ma čaká, trasiem sa, ale snažím sa premáhať a som si istý, že s Božou pomocou nepodľahnem.“

Nachádza sa v stave duchovného temna, ktoré mu nedopraje ani pokoj, ani mier. Tápe v tme, ktorá je okolo neho. „Nevidím nič iné, len pohyb obrovského zástupu, ktorý ma ohrozuje a prenasleduje. Môj sluch nevníma nič, iba mohutný rev tohto zástupu, ktorý ma desí až na smrť. Stále mi hlavou víria urážky Boha, pokušenia k nevernosti a mylné predstavy… Diabol vytrvalo kričí a zúri a napáda moju slabú vôľu.“

Po jednom zážitku extázy svedčí: „Ale, Bože! Kto by si to len mohol predstaviť, čo sa mi stalo! Celé peklo sa na mňa zrútilo. Bol som vrhnutý do ešte temnejšieho väzenia, než bolo to predtým, a tu vládne večná hrôza. Tu sú odhalené všetky moje hriechy… ale temnota stále narastá.“

Na čas sa zmenil spôsob útokov. Keď jeho nepriateľ vidí, že tento rehoľník je veľmi citlivý a má strach, že by mohol uraziť Boha, využije túto jeho slabosť a snaží sa ho presvedčiť, že to, čoho sa obáva, je realitou. Ide to až do takej miery, že otec Benedetto musí viackrát použiť svoju autoritu, aby ho dostal z tejto pasce.

„… prikláňam sa k názoru, že temné predstavy o prežitom živote spojené s duchovným aj telesným mučeníctvom neboli dielom Božím, ale trápením vyvolaným satanom, a to najmä cez vnímanie minulosti s obrovskými pocitmi viny alebo úzkostnými stavmi nevďačnosti…“ (San Marco la Catola júl 1917).

„Ak sa vám vybavujú momenty hriešneho a nevďačného života – a to až do takej miery, že si myslíte, že si zasluhujete Boží hnev, lebo ste ho smrteľne urazili –, tieto predstavy sú falošné a diabolské; toto trápenie je preto hodné opovrhnutia a treba sa mu vyhýbať“ (San Marco la Catola 6. august 1917).

Je to obdobie, v ktorom má prísť na Pátra Pia nová skúška. Píše o nej v listoch na prelome rokov 1917 a 1918. 

„V týchto dňoch moja duša opäť zostúpila do pekla. Pán ma znovu vystavil zúrivosti diabla. Jeho útoky sú násilné a vytrvalé. Tento rozkolník sa mi snaží vytrhnúť zo srdca to, čo je tam najsvätejšie: vieru. Útočí na mňa každú hodinu dňa. Narúša môj nočný odpočinok. Až do tohto momentu, keď píšem tieto slová, som si istý, že som mu nikdy nepodľahol. Ale čo bude do budúcna?! Cítim, že moja vôľa je pevne naviazaná na svojho Boha. Ale musím uznať, že uprostred bojov, ktoré podstupujem, strácam fyzické a morálne sily.“

Nachádzame sa takmer na konci tohto boja, hoci občas sa zdá, že ustavičný dlhotrvajúci tlak sa stáva neznesiteľným. 21. augusta 1918 píše Páter Pio zo San Giovanni Rotondo: „Bože môj, aké množstvo rôznych potrieb vidím. Stále sa objavujú pred mojou dušou, ktorá sa vo svojej bolesti rozpadá. Na každom kroku sa cítim stratený v tme, vnímam vnútorný neporiadok (bolestne strácam všetku svoju silu a moje zmysly sú zmätené). Som pripravený na všetko a usilujem sa byť pripravený na všetko. Ale nemám ani prostriedky, ani spôsoby, aby som znovu začínal každý deň. Nemám oporu a ani spomienky, ktoré by ma podržali, pretože všetko je zničené obrovskou temnou silou. Ó Cesta, Pravda a Život, dopraj mi všetko, čo potrebuje moja duša, a chráň ma pred tým, aby ma pohltil hlboký temný oceán!

Otče môj, už nevládzem znášať to hrozné mučeníctvo a strašné telesné muky. Je to už tretí deň, čo som donútený ostať bezvládny v posteli. Útok je zdrvujúci a silný; prichádza z každej strany a útočí na všetko: moje ciele, každá čnosť je zadupaná do zeme.“

Neostáva iné, než vydržať a naslepo sa obrniť mocou Cirkvi. „Čo sa stalo? Mám vedľa seba neúnavného satana s jeho živými pokušeniami. A ja sa na to len bezmocne dívam a vlastnou vôľou sa ho neviem zbaviť, aj keď by som si to veľmi prial.“ Zdá sa, že aj táto opora je veľmi krehká: „Mám vedľa seba vytrvalého satana s jeho živými pokušeniami. Dávam všetky sily do toho, aby som ho porazil, ale vidím, že som bezmocný, keď sa ho snažím zbaviť z celých svojich síl. Mám obavu, či niečo už nezískal, keďže ho vnímam stále pri sebe. A zrejme už niečo získal a má nádej získať ešte viac. Útoky sú čoraz silnejšie a intenzívnejšie a zasahujú ma presne. Zdá sa, že aj posledná opora spočívajúca vo svätej poslušnosti sa pod diablovým vplyvom otriasa“ (5. september 1918).

Východisko zo slepej uličky nachádza tento svätý rehoľník v modlitbe a v úplnom odovzdaní sa poslaniu, ktoré je jasné: celkom sa angažovať v bezhraničnom boji za záchranu čím viacerých duší. A začína od duše svojej veriacej z Barletty: „Ustavične sa modlím k Pánovi za úbohú Giuseppinu Villaniovú, aby sa jej ťažká skúška skončila, a prikazujem, aby sa diabol od nej vzdialil. Keď ju spovedáte, urobili by ste dobre, keby ste si poslúžili niektorým myšlienkovým rozkazom a prikázali satanovi, nech od nej odíde v okamihu spovede, nech ju počas nej nechá slobodnú“ (2. apríl 1919).

Toto rozhodnutie spravil Páter Pio tak kategoricky, že 3. júna 1919 na požiadavku svojho predstaveného, ktorý ho v mene lásky žiadal, aby napísal listy dvom spolubratom, odpovedal: „… nemám voľnú ani minútu. Všetok čas venujem rozväzovaniu diablových pút, ktorými zväzuje mojich bratov a sestry.

Nech je za to zvelebený Boh. Preto vás prosím, aby ste ma iným nezamestnávali ani v mene lásky, lebo najväčšou láskou je vytrhnúť duše satanovi, ktoré si on omotal, a získať ich pre Krista. A ja práve toto robím neprestajne, dňom i nocou. Prichádzajú sem bezpočetné zástupy ľudí rôzneho postavenia a oboch pohlaví len kvôli tomu, aby sa vyspovedali, a na to si ma žiadajú. Dochádza tu k nádherným obráteniam. Tak nech sa všetci uspokoja a pamätajú, že ja toto robím vytrvalo pred Ježišovou tvárou.“

Masima

zdroj: Marco Tosatti: Padre Pio e il Diavolo