Zázraky Pátra Pia

Ako sa dá definovať slovo „zázrak“? Jednou z definícií je považovať zázrak za prejav nadprirodzenosti. Ale môžeme aj povedať, že je to vôľa Božia. Život Pátra Pia bol plný zázrakov, pričom ich povaha bola vždy božská, aj preto Otec Pio neustále upozorňoval, aby ľudia ďakovali Bohu – jedinému tvorcovi zázrakov.

Páter Pio žil v roku 1908 v kláštore Montefusco. V jeden deň nazbieral v blízkom lese gaštany a celé vrecúško potom poslal tete Darii, ktorá k nemu cítila veľkú náklonnosť, do Pietrelciny. Teta sa gaštanom potešila, a aj keď ich zjedla, vrecúško si ponechala ak suvenír. O niekoľko dní neskôr hľadala čosi v šuplíku, kde držal jej manžel strelný prach. Bolo to večer, v izbe vládlo šero, zapálila si k tomu teda sviečku, aby lepšie videla. Zásuvka začala náhle horieť a tete sa spálila tvár. V bolestiach si na tvár pritlačila vrecúško od gaštanov a hneď sa jej uľavilo. Tvár mala čistú, bez akejkoľvek známky spálenia.

Počas druhej svetovej vojny bol v Taliansku chlieb na prídel. Kláštor, v ktorom býval otec Pio bol vždy plný hostí a chudobných, prosiacich jedlo.

Jedného dňa išiel so spolubratmi do jedálne. Zistil, že kôš ukrýva iba necelé dva kilogramy chleba. Kým sa ostatní pred začatím jedenia modlili, páter Pio odišiel do kostola a keď sa neskôr vrátil, náruč mal plnú chlebov. Superior sa ho začudovane opýtal, odkiaľ vzal toľko pecňov.

„Dal mi ich pútnik pri dverách,“ odpovedal. 

Jeho odpoveď nikto nekomentoval, všetci si pomysleli, že takého pútnika môže stretnúť skutočne len Páter Pio.    

Mních zabudol v kláštore, kde bol aj Páter Pio, vysvätiť (premeniť) hostie pre sväté prijímanie. Páter Pio ich po jeho priznaní začal dávať ľuďom a na konci prijímania ich zostalo dokonca ešte viac, než ich bolo predtým.

Duchovná dcéra Pátra Pia, Cleonice rozpráva: „Môj synovec bol počas druhej svetovej vojny vo väzení. Celý rok sme od neho nedostali žiadnu správu, všetci začali veriť, že je mŕtvy. Aj jeho rodičia sa o jeho život veľmi obávali. Jeho mama išla jedného dňa za Pátrom Piom, pokľakla pred ním v spovednici: „Prosím ťa, povedz mi, či je môj syn nažive. Nepohnem sa na odchod, kým mi to nepovieš.“

Páter Pio s ňou súcitil, najmä, keď videl na jej tvári slzy. „Vstaň a choď domov v pokoji.“

O niekoľko dní, keď som už bolesť jeho rodičov nemohla zniesť, rozhodla som sa požiadať otca Pia o zázrak. „Otče, chystám sa napísať Giovannimu. Ale nevieme, kde je a tak napíšem iba jeho meno. Vy a váš anjel strážny mu ten list zaneste.“

Páter Pio neodpovedal, tak som list naozaj napísala a keďže už bolo neskoro večer, položila som ho na nočný stolík.

Ráno som, na moje veľké prekvapenie, ale aj v údive a strachu zistila, že list tam už nie je. Hneď som sa pobrala za Pátrom Piom, aby som sa mu poďakovala a on mi povedal: „Poďakuj sa Panne Márii.“ 

O necelých pätnásť dní nám synovec poslal odpoveď na môj list. Všetci sme boli šťastní a ďakovali Bohu i Pátrovi Piovi.

Pani Luisa, ktorej syn bol počas druhej svetovej vojny dôstojníkom kráľovského britského námorníctva, sa každý deň modlila za obrátenie a spásu svojho syna.

Raz prišiel do San Giovanni Rotondo anglický pútnik, nesúci anglické noviny. Luisa si ich vzala, aby ich mohla prečítať a našla v nich správu o potopení vojnovej lode, na ktorej slúžil jej syn. S plačom sa rozbehla za Pátrom Piom. 

„Kto vám povedal, že je váš syn mŕtvy?“ utešoval ju. 

A skutočne, Páter Pio vďaka svojim schopnostiam mohol povedať presný názov aj adresu hotela, kde sa jej syn ubytoval po tom, čo utiekol z vraku lode v Atlantiku. Luisa mu okamžite poslala list a čoskoro od neho dostala odpoveď. Býval v hoteli a čakal na zadani novej bojovej úlohy. 

O jednej žene, žijúcej v San Giovanni Rotondo, Paoline, sa Páter Pio vyjadril, že je nemožné nájsť v jej duši čosi nekalé, žena prosto žila životom hodným ísť hneď po smrti do neba. 

Paolina na konci pôstneho obdobia vážne ochorela, lekári jej už nedávali žiadnu nádej. Jej manžel a päť detí prišli za otcom Piom, aby sa s ním spolu modlili a tiež ho požiadali o pomoc.

Dve deti, len čo zbadali Pátra Pia v habite sa rozplakali, na čo sa rozčúlil, ale snažil sa ich hneď utešiť a sľúbil, že sa za nich bude modliť. Nič iné!

O niekoľko dní neskôr, ráno o siedmej, svoje správanie zmenil, v skutočnosti požiadal o Paolino uzdravenie a všetkým povedal: „Vo veľkonočný deň sa jej polepší.“

Paolina však na Veľký piatok stratila vedomie a upadla do kómy a v sobotu nakoniec zomrela.

Niektorí z jej príbuzných vzal jej svadobné šaty, aby ju obliekli podľa starej tradície, iný zasa bežal do kláštora požiadať Pátra Pia o zázrak.

„Bude vzkriesená,“ a šiel k oltáru na svätú omšu. Keď na omši začal spievať Glória a zvuk zvonov vyhlasoval Kristovo vzkriesenie, hlas Otca Pia bol prerušovaný vzlykmi a oči mal plné sĺz. 

Paolina v rovnakom okamihu skutočne nadobudla vedomie. Sama, bez pomoci, vstala z postele, pokľakla a trikrát sa pomodlila Credo.

Potom vstala a usmiala sa – bola obnovená... alebo lepšie napísané – vzkriesená.

Neskôr, keď ju požiadali, aby povedala, čo sa jej stalo v čase, keď bola mŕtva, odpovedala: „Išla som hore, vystúpila som, išla hore a keď som vstúila do veľkého svetla, prišla som späť.“ 

Iná žena vravela: „Moja prvá dcéra, ktorá sa narodila v roku 1953 bola zachránená Pátrom Piom. Mala vtedy osemnásť mesiacov. 6. januára 1955 ráno sme boli s manželom na svätej omši a dcéru sme nechali doma s dedkom. Vtedy došlo k nehode, dcéra spadla do vane s vriacou vodou. Mala obarený chrbát aj brucho." 

Lekár, ktorý prišiel za hodinu povedal: „Musím ju vziať do nemocnice, pretože kvôli týmto ranám by mohla zomrieť.“ Aj preto im nedal žiadny liek. Keď lekár odišiel, začala sa modliť k Pátrovi Piovi o pomoc. Bolo to v skoré poludnie. Potom, keď sa rozhodla, že najlepšie bude, ak naozaj pôjdu do nemocnice, dcéra, ktorá bola sama v spálni na ňu zavolala: „Mami, nemám už žiadnu ranu.“

„Kto ti ju vzal, že ju už nemáš?“ pýtala sa.

„Prišiel otec Pio, dal mi ruku na popáleninu.“

Na jej tele skutočne nebolo ani stopy po obarení, hoci mi lekár predtým povedal, že dcéra zomrie.

Na istú udalosť si pamätajú aj roľníci zo San Giovanni Rotondo. Mandľovníky na jar husto zakvitli, sľubovali dobrú úrodu. Prirútila sa nich ale katastrofa, odniekaľ prišli húfy nenásytných húseníc a požrali kvety aj listy. Neušetrili ani škrupinu.

Roľníci, pre ktorých boli mandle jediným ekonomickým zdrojom, sa dva dni snažili toto napadnutie zastaviť, ale márne. Rozhodli sa teda porozprávať o probléme s Pátrom Piom.

Páter Pio sa pozrel na stromy z okna kláštora. Obliekol si posvätné rúcho a začal sa modliť. Potom vzal svätenú vodu a vo vzduchu urobil znamenie kríža smerom k stromom. Húsenice na druhý deň zmizli, ale mandľovníky vyzerali ako hole tyčky. Úroda bola stratená. Čo sa však stalo potom, je neuveriteľné – mali najhojnejšiu úrodu, ktorá by zber predtým ani nevidela. Na ich začudované otázky – ako mohol strom bez kvetov produkovať plody? Ako sa to mohlo stať, keď stromy boli úplne hole? im vedci k tomuto javu nikdy nevedeli dať odpoveď.

Otec Pio si rád posedel aj s priateľmi v kláštornej záhrade, aby sa v príjemnom tieni cyprusov, ovocných stromov a borovíc schladili od horúčav. Stalo sa tak i v jeden deň, keď ich debatu prehlušil hluk piskotu vtákov, ukrytých v tieni stromov. Sediacim to pripadalo, ako keby vtáky skladali symfóniu. Pátra Pia to otrávilo, pozrel na vtákov a vyriekol: „Mlčte!“ sotva to vyriekol, vtáky, ale i cikády a cvrčky, ktoré sa k operencom pridali, okamžite stíchli. Spolusediaci zostali v úžase. Skutočnosť však bola tá, že páter hovoril s vtákmi ako svätý František.  

Istý muž spomínal: „Moja matka pochádzala z Foggia a bola jednou z prvých duchovných dcér Otca Pia. Raz ho požiadala, aby sprevádzal a ochraňoval môjho otca. Bolo to v roku 1945, môj otec bol osúdený a trest sa mal vykonať zastrelením. 

Otec stál v prvej línii čaty a vtedy zbadal otca Pia, objavil sa pred ním, aby ho chránil. 

Veliteľ čaty vydal rozkaz k paľbe, ale ani z jednej pušky, ktoré na neho mierili, streľba k nemu nedošla. Sedem členov čaty aj s veliteľom  boli užasnutí, začali si kontrolovať pušky, ale žiadnu závadu nenašli. Znovu teda naňho namierili a stalo sa to isté, čo aj prvýkrát. Tento tajomný a nevysvetliteľný jav zastavil vykonávanie rozsudku a otec bol napokon prepustený.   

Otec sa po návrate domov stal katolíkom a sviatosť prijal v San Giovanni Rotondo, kam odišiel, aby sa Pátrovi Piovi poďakoval. 

Mama tak týmto spôsobom získala zázrak, vždy totiž od Pátra Pia žiadala „premenu svojho manžela.“

Otec Onorato má s Pátrom Piom nasledujúcu príhodu: „Išiel som na motorke do San Giovanni Rotondo. Do kláštora som dorazil niekoľko minút pred poludním. Vzdal som poklonu Superiovi kláštora a odišiel som do jedálne za Pátrom Piom, aby som mu pobozkal ruku. Musím ešte dodať, že moja motorka bola model nazývaný „osa“. 

Keď som prišiel k pátrovi, opýtal sa: „Syn môj, ide tá osa ako žihadlo?“ Zostal som prekvapený, Páter ma nemohl vidieť, keď som prišiel do kláštora, ani ako som došiel.

Na druhý deň ráno sme na mojej „ose“ vyrazili do Saint Michel, mestečka neďaleko San Giovanni Rotondo. Nádrž bola čoskoro prázdna, rozhodli sme sa, že doplníme benzín v Monte Saint Angelo, ale na moje rozčarovanie boli všetky čerpacie stanice zatvorené. Rozhodli sme sa teda vrátiť do San Giovanni Rotondo dúfajúc, že cestou nájdeme niekoho, kto nám s benzínom vypomôže. Bál som sa aj, že nestihneme prísť včas do kláštora, bolo by totiž veľmi neslušné nevrátiť sa k obedu, keď som vedel, že na nás čakajú. 

Motor sa zrazu rozhučal a po niekoľkých metroch sa motorka zastavila. Smutne som pozrel na priateľa, zostávalo nám desať minút na dojazd ku kláštora, a obed s ostatnými bratmi by sme stihli. Nenašli sme žiadne riešenie, priateľ sa však nevzdal, znovu dupol na pedál a neuveriteľné! Motorka priadla. Okamžite sme vyrazili na cestu, avšak bez toho, aby sme sa jeden druhého pýtali, ako je možné, že motorka,napriek tomu, že v nádrži už nebol benzín, naštartovala. Keď sme dorazili do stredu námestia kláštora, motorka znovu prestala fungovať. Pozrel som na hodinky – bolo desať minút do začiatku podávania obeda. Znamenalo to teda, že sme pätnásť kilometrov prešli za päť minút, čo v priemere znamenalo 180 kilometrov za hodinu. Bez benzínu! Keď som v kláštore potom stretol Pátra Pia iba sa usmieval.

V máji 1925 mala Mária starosť o svoje dieťa, ktoré bolo choré od narodenia. Lekár jej pri svojej návšteve povedal, že dieťa má komplikované ochorenie a neexistuje preňho žiadna nádej na zotavenie.

Mária sa rozhodla odcestovať vlakom do San Giovanni Rotondo. Žila v maličkom mestečku Puglia na juhu Talianska, ale počula o Pátrovi Piovi, že je to mních, ktorý má stigmy ako Ježiš, zázračne uzdravil ľudí od ich chorôb a toto všetko jej v beznádeji vlialo novú nádej. 

Dieťa však počas cesty zomrelo, celú noc sa pozerala na jeho telíčko, až ho napokon uložila do kufra a zavrela. 

Nasledujúci deň prišla do San Giovanni Rotondo, nemala už nádej, ale vieru nestratila. Večer sa stretla s Pátrom Piom.

Stála v rade ľudí, ktorí čakali na spoveď, v ruke držala kufrík s mŕtvolkou svojho syna. 

Keď prišla pred Pátra Pia pokľakla, kričala a požiadala ho o pomoc. Uprene sa na ňu pozeral. Mária otvorila kufrík a pátrovi ukázala mŕtve telíčko svojho dieťaťa. Chudobný Páter bol z matkinho smútku vyjavený. Vzal telíčko, položil svoju ruku na hlavu dieťatka a potom sa modlil... pozdvihol oči k nebu a zrazu u chlapčeka pobadali gestá, pohyby rúk a nôh, ramien... vyzeral, ako keby sa práve prebudil po dlhom spánku.

Páter sa prihovoril matke: „Prečo plačeš? Tvoj syn spí!“ 

Keď to Mária zbadala, radosťou sa rozkričala a ostatní, čo stáli v dave sa zhlukli okolo nich. Všetci vraveli o zázraku...

Istý inžinier sa zdržal v kláštore až do večerných hodín a keď sa rozhodol odísť, zistil že vonku je lejak. Opýtal sa Pátra Pia, či by nemohol zostať v kláštore až do nasledujúceho dňa, lebo nemá ani dáždik. Inak by celý premokol.

„Je mi veľmi ľúto môj drahý, ale nie je to možné. Nebojte sa však, budem vám robiť spoločnosť,“ povedal mu Otec Pio.

Muž si nemyslel, že by to bolo veľmi vhodné, ale napokon si na hlavu nasadil klobúk, aby aspoň tú mal prikrytú, keďže ho čakala cesta dlhá dve míle. Vyšiel von a prekvapene zistil, že lejak sa zmenil na mrholenie. Prišiel do domu, kde bol ubytovaný ako hosť. Žena, ktorá otvorila dvere vykríkla: „Och, musel ste zmoknúť na kosť!“

„Vôbec nie,“ odpovedal, „veď ani neprší.“

Roľníci, ktorí ho hostili, ohromene na seba pozreli. „Čo? že už neprší? Veď leje! Počúvajte.“

Inžinier znovu otvoril dvere a skutočne pršalo. Povedali mu, že takto leje bez prestania už celú hodinu.

„Ako sa vám podarilo prísť sem bez toho, aby ste sa neomočili?“

„Páter pio mi povedal, že mi bude robiť spoločnosť,“ odpovedal.

Roľníci si uvedomili, že to bol zázrak Pátra Pia a pri večeri žena dodala, že spoločnosť Pátra Pia je oveľa lepšia, než s dáždnikom. 

Muž z Ascoli Piceno prišiel v roku 1950 aj s manželkou do San Giovanni Rotondo, aby sa vyspovedali. Vo večerných hodinách boli ešte v kláštore, keď sa ho začudovaný Páter Pio opýtal: „Vy ste ešte tu?“

„Moja malá myška nenaštartovala,“ odpovedal.

„Čo konkrétne je tá malá myška?“

„Moje auto, je trochu myšacieho tvaru.“

„Poďme sa pozrieť,“ otec Pio navrhol a dodal, že musím opustiť kláštor.

Nakoniec som odjazdil celú cestu a ráno som auto odniesol k automechanikovi. Ten zistil, že elektrický systém auta bol mimo prevádzky. Samozrejme, nechcel uveriť, že som v ňom jazdil celú noc. Sám som si uvedomil, že s takým autom skutočne nebolo možné uraziť dvesto míľ a bolo mi jasné, že mi pomohol Páter Pio a v mysli som mu poďakoval.

Manžel istej ženy bol veľmi chorý. Vybrala sa teda do kláštora, s otázkou v mysli, ako sa dostane k Pátrovi Piovi? Ak sa s ním chcela stretnúť pri spovedi, musela počkať tri dni. Počas omši vstala a chodila z jednej strany kostola na druhú, až sa rozhodla povedať o svojom probléme Panne Márii a v rovnakom okamihu požiadala aj o pomoc Pátra Pia. 

Po omši sa znovu pohybovala hore-dole po kostole, až sa jej podarilo dostať sa na „slávnu“ chodbu, po ktorej chodil Páter Pio. Akonáhle ju zbadal, povedal: „Žena s trochou viery, kedy ma konečne požiadate o pomoc? Myslíte si, že som hluchý? Už si mi to päťkrát povedala, keď si bola predo mnou, za mojím chrbtom, po mojej pravici i ľavici. Pochopil som. Chápal som! Choď domov, všetko je v poriadku.“ Žena ho poslúchla, vybala sa teda domov a manžela našla uzdraveného.

V kláštornej knihe na liste z 23. októbra 1953 si môžeme prečítať: „Dnes ráno slečna Amelia Z., ktorá sa narodila slepá a celých 27 rokov je slepá, pochádza z provincie Vicenzia (Taliansko), začala vidieť. Pátrovi Piovi sa priznala, že by chcela vidieť, na čo jej povedal: „Zostaň vernou a veľa sa modli.“ 
Dievčina v tom okamihu uvidela jeho tvár, ruky s polovičnými rukavicami, ktoré ukrývali stigmy. Povedala mu, že to je zázrak, na čo jej odpovedal: „Môžeme povedať, vďaka Pánovi.“

Dievča ho hneď požiadala o úplný zrak a Páter ju ubezpečil: „Krok za krokom a potom príde.“

Masima