Ako prežíval svätú omšu páter Pio

Páter Pio sa budil často veľmi skoro po pol noci. Od tej chvíle myslel len na to, že sa musí pripraviť na svätú omšu a načas byť pri oltári. Od pol druhej do štvrtej sedel v kresle a modlil sa ruženec. Potom zišiel do sakristie a pokračoval v príprave na svätú omšu. Počas ďalšej hodiny sa často spytoval spolubratov, koľko je hodín. O piatej začínala svätá omša. Keď sa približoval k oltáru, niekedy sa celý triasol. Na otázku prečo sa tak trasie, odpovedal: Nie je to tým, koľko musím trpieť, ale tým, čo musím obetovať. Neuvedomujete si to veľké tajomstvo svätej omše? My kňazi sme tí vrahovia, čo zabíjajú Ježiša ako obeť, aby ho ponúkli nebeskému Otcovi ako splátku za naše hriechy.

Slúženie svätej omše bolo pre pátra tajomným, ale zato skutočným spoluprežívaním Kristovej obety nielen duchovne, ale aj fyzicky.

Mnohí svedkovia účastní na omši pátra Pia hovoria o jeho viditeľnej premene.

Maria Winowska, autorka jeho životopisu, hovorí: „Tvár toho kapucína, predtým veselá a prívetivá, bola doslova premenená… Strach, radosť, agónia alebo žiaľ… Na jeho črtách som mohla sledovať ten tajomný dialóg. Tu protestuje, tu pokrúti hlavou a čaká na odpoveď. Telo mal stuhnuté v nemej prosbe… Zrazu mu z očí vyhŕkli veľké slzy a plecia rozochvené od vzlykov akoby sa mu zohýbali pod drvivou ťarchou… Medzi ním a Kristom už nebola nijaká vzdialenosť… Mala som pred sebou ozajstného muža bolesti v zápase s agóniou.“

Počas druhej svetovej vojny navštívili pátra Pia desaťtisíce vojakov a ak mali možnosť, zúčastnili sa na jeho svätej omši. Raz ho navštívila skupina dôstojníkov americkej armády. Celú omšu stáli v pozore ako stĺpy. Keď sa omša skončila, naďalej stáli v pozore ako prikovaní… Otec Donan Hickey, kapucínsky misionár, ako bývalý americký vojak spomína na zážitok z omše pátra Pia: „Pri konsekrácii, ak mal práve hlas dosť silný na to, aby ho bolo počuť, zneli jeho slová drsne a ostro, akoby prežíval veľkú bolesť a úzkosť; keď ich vyslovoval, často sa zdalo, že plače. Keď si prvý raz pokľakol, zotrval pomerne dlho na kolenách a uprene hľadel na svätú Hostiu; a keď sa pokúsil vstať, podarilo sa mu to očividne len s nesmiernym úsilím, až som sa často čudoval, že vôbec vydrží stáť na nohách. A nasledujúce pozdvihovanie si vyžiadalo ďalšiu úžasnú telesnú námahu.“

V skorších kňazských rokoch trvala omša pátra Pia asi tri hodiny. Neplytval časom; bol v extáze. Najmä pri konsekrácii videl každého, kto ho prosil o modlitby. Neskôr trvala jeho omša okolo dve a pol hodiny a koncom šesťdesiatych rokov asi hodinu.

V roku 1935, keď páter Pio ešte vždy slúžil svätú omšu vyše dvoch hodín, jedna duchovná dcéra sa ho opýtala: „Páter, vy nie ste nikdy unavený, Keď tak dlho stojíte na nohách s tými ranami?“ „Nestojím na nohách,“ odvetil.
„Ale otče, veď vidím, že stojíte na nohách. Ak však nestojíte na nohách, potom musíte byť na kríži.“ „A to si si uvedomila až teraz?“ dodal.

V januári 1968 dostal páter Pio povolenie sedieť počas svätej omše. Musel sa už opierať lakťami o oltár. Naposledy slúžil svätú omšu 22. septembra 1968, deň pred svojou smrťou. Očití svedkovia jeho smrti potvrdili, že mu v priebehu niekoľkých hodín po smrti úplne zmizli stigmy. Obeta jeho života úzko spojená s Kristovou bola dokonaná…

Ďakujme Bohu za svedectvo, ktoré nám daroval cez život tohto svätca našich čias! Nech nás jeho príklad a príhovor pobáda, aby sme stále s hlbšou vierou a láskou prežívali svätú omšu – skutočnú obetu Ježiša Krista za našu spásu! Chápme účasť na svätej omši ako obrovský dar nekonečnej ceny pre naše večné šťastie, a nie ako nepríjemnú povinnosť! Len tak budeme mať z nej ten úžitok, pre ktorý sa za nás neváhal obetovať sám Boží Syn.

Masima