Zázračné uzdravenie skrze Pátra Pia

Osobné svedectvo matky Matteo Colella, malého chlapca, vyhlásený Cirkvou ako zázračné uzdravenie skrze Pátra Pia.

Ježišu, dal si mi veľký zázrak, ešte väčší ako dar viery – vo svojej nekonečnej láskavosti si mi dal späť môjho Mattea. „Te Deum.“

Drahý Páter Pio, prihováram sa vám, lebo môj príbeh je podobný tým, o ktorých som čítala vo vašich listoch. 

„Mnoho, mnoho milostí na nás zoslal Ježiš v dnešných búrkach,“ povedala Rafaelina Cerase a ja to po nej môžem len zopakovať.

Drahý Páter Pio, sladký a milý ochranca, pod ktorého ochranu som vždy dávala seba aj svoju rodinu s istotou, že nikdy neopustíte toho, kto sa na vás obráti ako vaše skromné a nádejné dieťa, videl ste moje bolesti a niesli Bohu moju žalostnú modlitbu. 

Ďakujem za vašu ochranu.

Som si istá, nehľadiac na úsudok iných, že návrat Mattea do života je dielom Boha, jeho milosrdenstva a vášho príhovoru v blízkosti k nemu v modlitbe.

Asi pred rokom a pol som mala veľmi príjemný sen. Ocitla som sa v ošetrovni kláštora, asi som išla na spoveď, keď som zrazu začula volať dav ľudí: „Páter Pio prichádza, Páter Pio prichádza!“ Potom som sa rozplakala hlbokým plačom, až som sa zviezla na zem. V tom okamihu sa Páter Pio ku mne priblížil a nežne sa opýtal: „Prečo plačeš?“ 

Odpovedala som, že neviem prečo.

Páter Pio ma potom pravou rukou, pripomínajúcou teplo vlnených rukavíc, pohladil po tvári a vyslovil tieto slová: „Čoho sa bojíš? Veď som s vami a vždy budem blízko vás.“   

O šesť alebo sedem neskôr som mala ďalší sen. Plná strachu som bola na neznámom cintoríne. Triasla som sa od strachu a vtedy sa objavil Páter a spýtal sa ma: „Čo tu robíš?“ 

Vydeseným pohľadom som len pokrčila plecami.

Páter Pio sa len usmial a dialektom povedal: „Choď preč. Vypadni odtiaľto! To nie je miesto pre teba. Buď silná, choď dopredu a ja pôjdem za tebou, poď odídeme odtiaľ!“

Prebudila som sa so strachom a myšlienkou, že ma čaká čosi nebezpečné, že je to už takmer na spadnutie. 

Potom, niekoľko dní pred koncom augusta, čo som so slzami (po krátkej diskusii s manželom, ktorý sa hneval, že žiadam Pátra Pia o pomoc) sedela v spálni, zacítila som zo dvakrát neobvyklú vôňu - rozkošnú a sladkú, zmes ruží a fialiek. Prekvapene som sa začala obzerať, ale nič, čo by túto vôňu mohlo vydávať, som nenašla. Dokonca som, v domnienke, že parfum môže prichádzať odtiaľ, vyšla na balkón. Nešla však ani stade. 

Rýchlo som zavolala na manžela. Keď prišiel do izby, spýtala som sa ho, či aj on cíti  nejakú neobvyklú vôňu.

„Vôňu kvetov, že?“ povedal Antonio a pokojne odišiel. Vytratila sa aj vôňa a ja som si pomyslela, že to bolo určite znamenie od Pátra Pia, ktorým mi dáva najavo, že je blízko mňa. 

Nikdy by som nepomyslela, čo všetko nás čaká pri Matteovom ochorení, ani akým bojom budeme musieť čeliť.

20. január 2000 je deň, kedy začalo mimoriadne ťažké obdobie mojej rodiny, hrozná nočná mora, ktorá však skončila ako to býva iba v rozprávkach.

Je 20,30. Vraciam sa z Foggia plná obáv, Matteo má stále vysoké horúčky, ktoré mu začali v popoludňajších hodinách.

Matteov učiteľ ma už ráno informoval, že sa sťažuje na bolesti hlavy. Okamžite som za ním išla, takisto aj manžel, ale okrem teploty sa na iné príznaky nesťažoval, mysleli sme si, že ide iba o ľahko liečiteľnú chrípku. Povzbudená touto myšlienkou som cestovala do Foggia, kým Matteo zostal v spoločnosti otca. Keď som neskôr volala manželovi na mobil, povedal, že horúčky mu neklesli a pridalo sa k nim aj zvracanie. 

Keď som prišla do jeho izby, Matteo pozeral prázdnym pohľadom a keď som naňho zavolala, zostal bez odozvy.

Manžel Antonio ma upokojoval, napriek tomu, že je sám lekárom, Mattea dal asi pol hodiny pred mojím príchodom prezrieť aj kamarátovi, ktorý je pediater, ale tiež ho upokojil, že sa nedeje nič zvláštne. Vo mne ale, napriek tomu vzrastá panika, akoby mi čosi šepkalo, že situácia je nebezpečná. 

Keď som pristúpila k Matteovi, aby som ho pobozkala, všimla som si, že má na ľavej strany krku, ukryté pod golierom, fialové väčšie i menšie fľaky.

Vydesená som volala na Antonia: „Rýchlo poď sem, Matteo má podkožné krvácanie aj krvné zrazeniny!“ spomenula som si na odborné výrazy z medicíny, i keď som sa ňou od jedného patologického pojednávania, viac nezaoberala.

Antonio sa okamžite začal zaoberať synčekom, volal aj Dr. Pellegrinovi, mne kázal zbaliť mu nejaké veci a utekali sme do nemocnice.

O pätnásť minút neskôr sme už na pohotovosti, Matteo leží na nosidlách a prenášajú ho na pediatriu. 

Teraz je krátko po 21,00 a moje srdce, rovnako ako aj Antoniove búši obavami, čo je synčekovi?

Cítim, že sa deje čosi nebezpečné, svedčia o tom vydesené pohľady lekárov a sestier, sklonených nad Matteom. Fialové fľaky nebezpečne rýchlo pribúdajú, čo do veľkosti aj počtu.

Konečne sme dorazili na pediatriu, nastali však problémy s nájdením vhodnej žily, aby sa terapia mohla začať.

Našťastie, Matteo je po krátkej dezorientovanosti, pri vedomí, pýta sa domov, aby sa tam zotavil, požiadal dokonca o pizzu a sódu a následne sa pri hľadaní ihlou vhodnú žilu, rozplače.

Matteo má z dôsledku šoku veľký smäd a ja mám pred očami nezvratnosť stále viac sa rozvíjajúcej tragédie. Strácam syna, svoje dieťa a nemôžem nič urobiť! Cítim, že na mňa idú mdloby, no napriek tomu tam stojím nehybne, s padajúcim slzami a tichou modlitbou – Ježišu pomôž mi, Ježišu, príď mi na pomoc, Ježiš, Mária, nech nás neopúšťa.

Matteo sa medzitým otočil k otcovi a povedal niečo veľmi krásne: „Oci, keď budem veľký, chcem byť veľmi bohatý, aby som to všetko mohol rozdať chudobným.“ Jeho slová ma zasiahli a ako mi neskôr povedal Dr. Gorgoglione, ovplyvnili aj jeho samotného napriek tomu, že si bol istý, že Matteo umiera.

Aj na Matteovej tvári bol výraz, ktorý akoby značil znamenie od Ježiša, že dieťa prežije, preto som ho v duchu znovu prosila: „Vo svojej milosti, pomôž nám, Pane.“

Situácia sa zhoršovala, manžel ma čakal na chodbe, pri ňom sa ešte ako-tak držím pri sile a pomedzi vzlyky a slzy informujem bratov, že dieťa umiera. V kabelke hľadám papier s modlitbami, ktoré nosím stále so sebou. Ako som tou kabelkou triasla, narazila som na obrázok Božieho milosrdenstva s Ježišom a sestrou Faustínou. Začala som sa modliť korunku Božieho milosrdenstva a potom som si opakovala slová z Evanjelia: O čokoľvek budete prosiť Otca v mojom mene, dá vám to a pridávala som k tomu aj vetu: Ježišu, dôverujem ti aj v tejto beznádeji.

Mattea už znovu uložili na nosidlá a výťahom vezú na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Skľúčene som naňho pozerala a bol to po dobu desiatich dní, môj posledný pohľad na syna.

Noc sa vliekla, zdalo sa mi, že minúty a sekundy ubiehajú oveľa pomalším tempom, než som kedy zažila. Dr. Pellegrino občas zájde na jednotku intenzívnej starostlivosti s nádejou nejakej novej správy, a ja s bratom Nicolasom zostávame osamotení v modlitbách. Noc sa niesla v duchu volaní na Pána, Panny Márie a Pátra Pia. Nekonečne dlhá noc naše srdcia poriadne zraňovala. 

Ráno som zašla na endourológiu, no stále som mala iba čakať na správu. V tom čase sa pri mne začal nekonečný sprievod priateľov, príbuzných, známych, kňazov, no spomínam si len na veľmi málo z nich. Čo si však úplne jasne pamätám je moja explicitná a silná požiadavka, aby sa modlili. Aby sa modlili za Mattea, aby sa modlili k Bohu. 

Ktosi mi vravel, že situácia sa zhoršuje, vnímala som to iba z podivných narážok a pohľadov, no ja som bez prestania prosila Krista, aby skrze jeho bolestné utrpenie a presvätú krv učinil zázrak. Stále som totiž mala na pamäti, že Jeho nekonečné milosrdenstvo povzbudzuje v prosbe o pomoc aj bezútešné duše. 

Modlím sa k Matke, Bolestnej Matke, aby mi cez Kalváriu svojho Syna, umožnila mne, bezcennej matke pokračovať v Kalvárii môjho života.

Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že sa vtedy dialo čosi oveľa viac. U Mattea došlo v dopoludňajších hodinách k spomaleniu srdca, krvný tlak klesol tak, že sa už nedal ani zmerať, žily napojené na hadičky boli kvôli zrazeninám nepoužiteľné. Z dôsledku srdcovej nerovnováhy nastal u neho pľúcny edém, vyznačujúci sa ružovou penou okolo pier. Nevnímala som nič, čo sa dialo, ale vnímala som vyčerpaných lekárov, ktorí sú našimi priateľmi.

V piatok večer som poprosila kostolníka Tiziana a Máriu, aby mi dovolili modliť sa v cele a pri hrobe Pátra Pia. Páter Rinaldo mi otvoril, obaja sme vyšli hore a ja som mala tú česť kľačať a modliť sa pri posteli Pátra Pia a pri bloku žuly, krytu jeho pozostatkov.

Do krypty som bola prijatá v deň výročia mojej svadby, pýtala som od jeho veľkého srdca ochranu a požehnanie pre rodinu, aby ho rozmnožil a teraz, keď sa naša rodina cíti taká zničená ho prosím, aby za nás vykonával modlitby k Pánovi, aby sa všemohúci Boh zľutoval nad našim plačom a nevzal od nás nášho malého anjelika. 

V ten večer, asi o 20,30 prišli za mnou aj Otec Marciano a ostatní bratia, aby sa spolu so mnou modlili ruženec. Páter Pio vždy hovoril, že Ruženec je silná zbraň!

Kým som sa s tvárou, pritlačenou k studenej žule modlila, za zavretými očami som videla čierno-biely obraz fúzatého mnícha, obráteného k posteli. Oboma rukami zdvihol telíčko dieťaťa a postavil na nohy. Trvalo to len okamih! Otvorila som oči a znovu ich zavrela v nádeji, že výjav bude pokračovať. Myseľ sa mi však ocitla v temnote a srdce sa silno rozbúšilo. Uvedomujem si, že ten mních je Páter a nádejam sa, že ak som pri jeho pozostatkoch, ako matka plná bolestí a tak blízko pri ňom, chce mi povedať: Pomôžem Matteovi vstať. Tak veľmi som tomu verila, až som sa začala obviňovať, že myslím iracionálne, napriek tomu, so silnou vierou, stále opakujem: „Ježišu, dôverujem ti v tejto beznádeji.“

A tiež som si spomenula na sny spred niekoľkých mesiacov. Určite boli znamením. Znamením, ako je potrebné sa modliť. Za to, že som spoznala Boha a že ma posledné dva roky viedol a inšpiroval k častým účastiam na omšiach v kostole, venovať sa duchovnému čítaniu evanjelia, modliť sa vešpery, chvály, čítať o životoch svätých a listy Pátra Pia – tie mám vždy položené na nočnom stolíku a zakaždým v nich nájdem odpoveď na moje pochybnosti. 

Je to pravda, vždy, keď som bola z niečoho v neistote, či robím alebo premýšľam správne, či som bola smutná, náhodným výberom som siahla po jednej z kníh Listov Pátra Pia a zakaždým som medzi riadkami našla odpoveď.

A to sa deje aj večer, 21. januára. Vyčerpanú smútkom ma berú bratia domov. Sotva som vošla dnu, narazila som na Matteove veci, upadla som do takého zúfalstva a depresie, že som sa akurát dokázala iba posadiť na posteľ a plakať. 

Neskôr som si v určitom okamihu uvedomila, že jediná útecha, ktorá mi, okrem neustáleho vzývania Ježiša a Márie v modlitbe, zostane len vziať do ruky Listy, otvoriť náhodne, ako to robievam, keď chcem komunikovať s Pátrom Piom.

Predo mnou sa objavujú tieto slová: „Nech je Otec sirôt vždy požehnaný za to, že vo svojom nekonečnom milosrdenstve povolal Giovine späť do života. Neskrývam pred vami extrémne nebezpečenstvo, bola na tom oveľa horšie, než si dokážete predstaviť... vytrhol ju z pazúrov smrti, bolo jej podmienečné súdené vrátiť rodičov vyššie, trest zastavilo iba veľké množstvo modlitieb.“ Tieto slová boli určené sestre Rafaeline, keď bola jej sestra Giovine chorá.

Cítila som, že sa mi do srdca pomaly vlieva nová nádej, takmer s istotou, že realitu Matteovho stavu surovo zruší. Prebudila sa vo mne silnejšia túžba sa modliť, pretože Otec Pio vravel, že moc modlitby dokáže pozastaviť trest a verila som, že ak sa budeme modliť, Matteovi sa „trest tiež pozastaví.“ A tak som každému, kto mi volal, aby sa opýtal na Matteov stav hovorila: „Modlite sa, modlite sa, modlite sa. musíme sa modliť, iba modlitba môže Mattea zachrániť.“

Napriek sneženiu chodíme s bratom Giovannim z kláštora do kláštora, z jedného spoločenstva sestier do druhého a prosím o modlitby, lebo mám na mysli Ježiša, ktorý povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ A tak sa vytvorila sieť  hlasov volajúcich na Pána, Pannu Máriu a Pátra Pia. 

Až neskôr som sa dozvedela, že ľudia sa modlia za Mattea v kostoloch a domovoch v mnohých mestách Talianska a na moju žiadosť odpovedali aj zo svätých miest ako je Loreto, Assisi, i Lurdy.

Slová Otca Pia: "Modlitba je mocná zbraň, kľúč, ktorý otvára Božie Srdce,“ mi neustále chodia na myseľ a ešte viac ma tlačia obrátiť sa k modlitbe, aby som mohla požiadať o Božie milosrdenstvo. 

Prihováram sa k Ježišovi: „Ty si povedal, nechcem aby hriešnik zomrel, ale aby bol obrátený a žil. V prípade, že utrpenie Mattea má zmeniť mňa aj Antonia, pre všetko ťa prosím, zachráň ho!“

Sobota, 22. januára 2000: Večer som znovu poprosila Tiziana a Máriu, aby mi umožnili vstúpiť do bunky Pátra Pia. Otec Rinaldo ju otvoril a znovu mám radosť, že si môžem pokľaknúť na mieste svätého Pia a poprosiť ho o požehnanie. Po tvári mi rinú slzy, s nádejou, kľačiac pred jeho posteľou, obraciam sa k nemu so žiadosťou o pomoc a zverujem Matteov život k účinnosti na jeho príhovor. Modlím sa v tejto bunke a kúsok po kúsku cítim otcovskú náklonnosť Pátra Pia a aj napriek môjmu plaču môžem jemne pocítiť prítomnosť jeho ochrany a útechy.

Potom som zostúpila do krypty a tak ako v predošlý večer, aj teraz mám dovolené tam zostať, meditovať a trpieť. Spolu s bratmi recitovať ruženec a keď som pripravená odísť a vystúpila som na prvý schod, jeden z nich, Otec Giacinto ma pevne, ale jemne uchopí za rameno a hovorí mi: „Majte vieru, majte vieru. Uvidíte, že sa ak stane.“ Moju utrápenú dušu úplne rozjasnil a uvedomila som si, že som o pravdivosti jeho slov úplne presvedčená.

Otec Paolo, ktorý bol v posledných dňoch života Pátra Pia jeho dobrý priateľ, mi krátko predtým dal do rúk relikviu Pátra Pia zabalenú v kúsku papiera. Nevedela som čo to je, iba som to pevne držala a napadlo mi dať to Matteovi, aby to držať v dlani. V ten deň som dostala rovnakú relikviu aj od netere Otca Paola, Giovanni, v rovnakom kúsku papiera, ako som dostala od neho. Mala som ho mať stále pri sebe, alebo pod vankúšom po všetky tieto dni v nádeji, Páter Pio je so mnou a zároveň aj s Matteom, prostredníctvom tohto malého materiálu som sa mohla spojiť so synom, prenášať tak svoju silu a lásku takým spôsobom, inak to nebolo možné. 

Od piatku 21-tého až do stredy 26-teho trávim svoje dni spolu s bratmi na endourológii a pri hrobe Pátra Pia, zatiaľ čo sa manžel modlil ruženec pri lôžku Mattea. Jediným mojím záujmom je, aby sme sa modlili.

Nedeľa, 23. január 2000: Čakáme v starej Tizianovej sakristii, kde máme na poludnie dohodnuté stretnutie s bratom Modesinom. Sotva sa stretneme, s Antoniom vypukneme v plač, ale brat Modestino nám tlmeným hlasom, preskakujúcim z taliančiny do nárečia hovorí: „Majte vieru. Vieru. Nestavajte sa vôli Pána, ale modlite sa a Bohu jednoducho povedzte – ty si ho nám dal a si schopný ho aj od nás vziať. Nechoďte proti Božej vôli, ale modlite sa. Ponúknite Bohu svoj život. Povedzte, ponúkam Bohu svoj život, svoje utrpenie.“

Potom vzal do ruky krucifix, ktorý mu dal Páter Pio, umožní nám ho bozkávať , žehná nám a opakuje: „Majte vieru. Musíte mať vieru a nechoďte proti Božej vôli. Pátrovi Piovi som povedal: Modlite sa za Mattea, modlite sa za Mattea, bude to zázrak vašej svätosti. Aby ste sa stal svätý, potrebujete jeden zázrak, pomôž Matteovi vystúpiť spolu s tebou k oltáru.“ 

Rozlúčili sme sa s bratom, vyšli z miestnosti a kráčali starovekou cestou vedľa starého kostola, kde sa k Pátrovi Piovi schádzalo tak veľa veriacich. 

Povzbudená slovami brata Modestina som Pátra ticho požiadala o zrealizovanie slov vyslovených bratom Modestinom, a privolal tak Božie milosrdenstvo.

Medzi všetkými tými udalosťami som pocítila neuveriteľnú túžbu ísť k spovedi a prijímaniu a požiadalo som o to aj celé príbuzenstvo. Bola som si istá, že Eucharistia, ktorá je vrcholným momentom omše, čo je vlastne spoločenstvo s Bohom, bude tiež okamih, kedy bude najjednoduchšie prosiť Pána skrze utrpenie Jeho milovaného Syna Ježiša Krista o milosť. Mám pocit, že Eucharistia je najlepším prostriedkom na získanie Božej milosti a Božia milosť je nevyhnutnou podmienkou k prosbe o jeho pomoc.

V nedeľu večer sme sa s manželom vrátili do krypty, aby sme tam našli trochu pokoja. Cestou dolu po schodoch sme požiadali o modlitby Otca Terenzia, starého a veľmi sympatického mnícha. Aj on nás utešoval slovami ako ostatní: „Majte vieru, modlite sa, aby ste zostali v Božej milosti, ponúknem za seba môjmu Pánovi pokánie. Každý večer sem prídem, aby som sa tu modlil za Mattea, skôr, než pôjdem s ostatnými bratmi na večeru. Modlime sa k Pánovi, nech to bude zázrak, ktorý poskytne Pátrovi Piovi svätosť a privedie ho k vyznamenaniu oltára.“

Streda, 26.januára 2000: Zasa som pri hrobe a z požehnaním sa znovu modlím, aby sa k nám naše dieťa vrátilo z kómy a oživilo naše dni. K tomu si opakujem vlastné slová: „Nebojte sa, nie ste v tomto utrpení sami.“

V sprievode mojich bratov a švagrinej som vystúpila na chór pod kríž, kde Páter Pio dostal stigmy. V pokojnom prítmí, s myšlienkami na trpiaceho Krista, začnem s ním dlhý dialóg a skrze jeho bolestné utrpenie ho žiadam pre život Mattea, umučeného v tele, ako bol on, plný temných, hlbokých a nespočetných rán. „Ježišu,“ povedala som mu, „dôverujem tvojmu milosrdenstvu. Toto je len skúška viery. Nechcem ísť proti Božej vôli, ale ako si hovoril v Getsemanskej záhrade – pokiaľ je to možné, vezmi odo mňa tento kalich. Sestre Faustíne si povedal – ten, kto bude mať dôveru v moje milosrdenstvo, nebude oklamaný a dostane nekonečné milosti. Pripusť potom to, aby bola rodina opäť spolu, aby sme Mattea znovu mohli objať.“ 

Zišla som z chóru a zostúpili sme do sakristie. Na poslednom schode, vedúcim do sakristie, ma obalila silná vôňa kvetín, parfumovaná a veľmi príjemná. Po počiatočnom zmätku a chvíľkových pochybností som pochopila, že je to určite od Pátra, takto mi dával vedieť, že je nablízku a že sa Matteovi prihodí čosi dobré. Napriek správam o vážnom stave môjho syna, teraz už šesť dní v kóme, som bola presvedčená, že dostanem dobrú správu.

Nasledujúci deň, o 8,00 sa primár intenzívnej starostlivosti rozhodol vziať Mattea na CT mozgu, aby zistil jeho funkčnosť. Vyšetrenie malo byť robené už predtým, ale bolo odložené a teraz sa náhle rozhodlo, že sa uskutoční. Výsledky sú uspokojivé a nečakané, nebol tam žiadny nález akéhokoľvek poškodenia alebo zranenia.

Najdôležitejšia vec, na ktorú si z tejto udalosti spomínam je, že zatiaľ čo je Matteo vzatý na rádiológiu, modlím sa novénu k Panne Márii Pompejskej. Aby som skrátila dobu čakania na výsledky, ponáhľam sa z nemocnice do kostola Pátra Pia, aby sme s bratom modlili ruženec a prosili Boha v jeho dome o pomoc. Sotva som došla k dverám starého kostola, začula som hlas môjho brata Nicolu. Bežal za mnou, aby mi oznámil negatívne výsledky nálezov.

„Mária Lucia, už to urobil a všetko je v poriadku, jeho mozog je v úplnom poriadku, nič sa s ním neudialo.“

Zažívam obrovskú radosť.

Medzitým, v ten istý deň, - záhadné – jedna známa, Mária, dala Antoniovi cez manžela menom Mario Pio, tiež lekára, pozostatok Pátra Pia, ktorý bol, ako som neskôr zistila, pre ňu veľmi drahý. Ihneď som zariadila, aby ho pripojili k čelu postele Mattea. S Máriou sme nemali hlboké priateľstvo, ale keď sa dopočula o Matteovej chorobe, pocítila vnútorné nutkanie, ktoré sa v nej každým dňom naliehavejšie ozývalo, aby mi tú veľmi vzácnu relikviu dala.

28. január 2000: Nemám žiadnu predstavu o čase, nevnímam, čo sa okolo mňa deje, hľadám iba Boha a prosím, aby mi dal silu, odvahu a neopúšťal ma.

Večer o 18,00 idem s Pasqualem a Graziou, ktorá mi vnukla myšlienku stretnúť sa so sestrou Teresou, do kláštora klarisiek, presláveného ako miesto pokoja a rozjímania. Sestra nás čaká za bránou. Má veľmi lákavú tvár. Dlho sa rozprávame o láske Pána, o Matteovi, pričom sestra je presvedčená, že sa Páter zaňho prihovára.

Aj ona mi poslala relikviu Pátra Pia, pripevnila som ju z druhej Matteovho lôžka. Povzbudila ma slovami, že sa spolu s ostatnými sestrami budú za Mattea modliť. Pevne verím, že také rozsiahle modlitby budú tak silné, že otvoria Božie srdce, že to všetko bol len test jeho lásky a po ňom príde útecha, ako povedal Páter Pio: „Vaše utrpenie sa v jeden deň zmení v radosť.“

S priateľmi odchádzame z kláštora a naše kroky smerujú na omšu v kostole Pátra Pia. Po omši mám neodolateľnú túžbu vidieť Mattea. Nevidela som ho odvtedy, čo ho previezli na oddelenie intenzívnej starostlivosti. Spolu s nami je aj Antoniov priateľ, keď sa im zdôverím s mojou túžbou, podporí ma a vyjadrí želanie ísť s nami. A tak plný bolesti ale aj neopísateľných emócií, kráčame k oddeleniu. Oblečieme si zelené plášte, nasadíme si čiapku, na nohy si obujeme sterilnú obuv, na tvár si dáme ochranné rúško a ja konečne po desiatich dňoch znovu vidím Mattea!

Keď ho – omotaného rôznymi hadičkami, so zavretými očami a morbídnym zvukom prístrojov umiestnených za ním – zbadám, roztrasiem sa a prepuknem v plač. Matteo je teraz v mojich očiach obrazom Ukrižovaného Krista. „Ježišu, Ježišu, ak je to len trocha možné, zachráň ho! Páter Pio, polož naňho ruku, aby si ho udržal medzi nami, nasmeruj ho späť na zem, otoč ho k nám, neberte malého anjelika Mattea do neba! Matteo vydrž, musíš to ustáť, celé nebo je s tebou.“

Keď som sa vrátila domov, čakalo ma ďalšie neuveriteľné prekvapenie. Jeden z mníchov (v tej dobe som ešte nevedela, ktorý to bol) mi poslal malý kúsok papiera s modlitbou Pátra Pia datovanou k roku 1934. Tá znie: V smutných chvíľach určite môžete plakať, za predpokladu, že vaše slzy sú slzami dôvery, lebo slzy, ktorým Boh dáva prúdenie, sú predohrou k prívalu lahôdok, ktoré vás pohltia! 

Cítim, že je to ďalšie od Otca Pia, ktorým ma chce povzbudiť, aby som nepochybovala o viere, ani dôvere a že mi chce povedať – som s vami. Ja som s vami. A spomenula som si na slová kňaza zo Salerna, ktorý ma počas nášho telefonátu potešil slovami: „Pán povedal: Kto verí vo mňa, s ním budem a nikdy ho neopustím.“

31. januára 2000 - Tento deň si budem vždy pamätať ako Matteovo druhé narodenie. 

Práve som sa s priateľkou Guisi chystala do nemocnice, keď ma zdržal telefonát Micheleho, tesára zo San Marco. Pýtal sa ma, či mi môže priniesť malý predmet pre Mattea, fotku Pátra Pia. Súhlasím bez premýšľania. Všetko, čo súvisí či sa týka Pátra Pia som ochotná prijať. Sotva som zložila telefonát, zazvonil znova. 

Antonio mi takmer bez dychu oznámil, že Matteo otvoril oči! Je síce pod vplyvom liekov, ale všetkému, čo mu hovorí rozumie, čo dáva najavo jemným prikývnutím.

Emócie, zmiešané so strachom, ale i radosťou sú také silné, že nedokážem už vnímať nič iné. 

Spolu s Guisi okamžite utekáme do nemocnice. Dorazíme na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde je aj Antonio a Guiseppin manžel. Kým sa prezliekam do sterilného odevu, cez presklenú stenu vidím Matteove oči. Sú otvorené. Guisi mi vraví, že Matteo sa vrátil späť. Pokojný výraz jeho tváre mi vlieva novú silu i nádej a v duchu odriekam: Ježišu, Panna Mária, Páter Pio a všetci svätí v nebi, ďakujem, ďakujem! 

V podvečer som sa vrátila domov, aby som si zabalila nejaké veci, ktoré potrebujem, aby som mohla zostať pri Matteovi. 

Prišiel aj tesár Michaele s fotografiou Pátra Pia v ruke. Poďakujem a skôr než ju vložím do kufríka, si ju pozriem. Je to čierno-biela fotografia Pátra Pia s Ježiškom v náručí. Na jej opačnej strane je text písaný Pátrom Piom, venovaný jednej z duchovných dcér, Lucii. Hneď mi napadlo, že sa volá rovnako ako ja. A ešte aj to, ž to bolo určite prianie Otca Pia, aby som túto fotku dostala v deň, kedy sa Matteo preberie, aby som naozaj pochopila, že je aj spolu s Pánom blízko nás a spolu s nami sa modlí. V texte je písané: „Drahá Lucia, prajem vám svätý sviatok so slovami, ktoré mi nedávno povedal Otec – „Mária môže od vás odohnať všetky obavy, upokojí ducha, urobí vás hodnou Božieho milosrdenstva, ktoré nám ukazuje Ježiša v plnosti jeho slávy, Páter Pio.“ Keď dočítam týchto pár riadkov, oči sa mi zalejú slzami. Pritisla som si fotku na hruď, mám pocit, že Páter je pri mne a ďakujem za ochranu. Som si istá, že Matteov stav sa bude každým dňom zlepšovať, telo mu bude viac reagovať, lebo Pán môže naozaj všetko. 

Začiatok oživovania je plný bolestí, a prvé hodiny hrozné. Matteo je obklopený trubičkami, nemôže ešte hovoriť, nevie prečo je v nemocnici a my jeho bolesť zdieľame spolu s ním.

Na druhý deň Matteo očami čosi hľadal a perami šepkal: „Chcem Otca Pia, chcem Pátra Pia,“ pričom pravú dlaň striedavo otvára a zatvára. Nechápala som, čo mám urobiť. Čo mu mám vložiť do ruky? Až neskôr som pochopila, že Matteo hľadal Pátra Pia, ktorý ho počas umelého spánku držal za pravú ruku a keď z kómy precitol, už ho pri sebe nevidel.

6. februára 2000: Dnes, v nedeľu, je to už sedem dní, čo sa Matteo prebral z kómy. Hrá sa s playstation, pozerá televízor, ale ešte stále je slabý, máva aj bolesti, ale hematologicko-chemické výsledky sa zlepšujú každým dňom. 

Je 19,30 a pri lôžku som s ním iba ja. Už celý týždeň sa pri ňom striedame s Antoniom a mojimi bratmi. Za tú dobu som sa celkom dobre naučila odčítať mu z pier to, čo ešte hlasom nemôže povedať. 

V určitom okamihu sa ma Matteo pýta: „Mamička kedy ste ma dali spať a prečo? Ako dlho som spal?“

Aby som ho nerozrušila, poviem mu, že spal iba jednu noc, ale v hlbokom spánku, aby sa vyliečil. „Nemal si počas tej noci žiaden sen? Na nič sa nepamätáš?“

Matteo pokrčí ramenami a zavrie oči, akoby o niečom chcel popremýšľať. Po chvíli otvorí oči: „Áno, videl som sám seba.“

„Ako to, že videl?“ nerozumiem.

„Videl som sa v spánku, zdiaľky, ale bol som tu úplne sám.“

„Ach, úbožiačik, moja láska. Úplne sám? Nebola tu ani mama, ani ocko, či lekár alebo sestrička?“

„Nie,“ a znovu privrie oči. Zrejme sa chcel sústrediť na spomienky. Náhle ich otvorí a hovorí: „Nie, mami, nebol som sám.“

„A, kto bol s tebou?“

„Bol tu starý muž s bielou bradou.“

Absolútne som mu nerozumela. „Ako bol ten muž oblečený?“ zmätene som sa pýtala.

„Mal na sebe gaštanovo-hnedý dlhý odev.“

„A čo robil?“

„Chytil ma za pravú ruku a povedal: Matteo, neboj sa, čoskoro sa uzdravíš.“

Srdce mi, po týchto jeho slovách, začalo šialene biť. Pochopila som, že Matteo musel vidieť niečo výnimočné, pričom som si dokázala predstaviť kto to bol, no nemohla som tomu uveriť. Dala som mu do ruky malý obrázok Pátra Pia. Matteo sa naňho chvíľu pozeral a potom povedal s neočakávanou radosťou: „To je on, mami. To je Páter Pio. Páter Pio tu bol so mnou.“

Moju intuícia bola správna, hneď som pokľakla na kolená a poďakovala Pánovi nielen za nádherný dar, že znovu môžem svoje dieťa objať, ale aj za nečakaný, pritom nádherná dar tohto znamenia. Mala som pocit, že cez všetky nepríjemné udalosti, ktoré nasledovali jedna za druhou, bol Páter Pio blízko mňa, stál pri nás všetkých, ale nikdy by m nenapadlo mať takú spontánnu istotu, keby mi o tom Matteo nepovedal tak spontánne, pritom nevinne.

To však nebolo všetko.

Matteo o sekundu neskôr dodal, že na druhej strane postele videl veľkých anjelov.

„Koľko?“ pýtala som sa.

„Troch.“

„Ako vieš, že to sú anjeli?“

„Podľa krídel! Jeden z nich bol biely so žltými krídlami a dvaja červení mali biele krídla.“

„Hovorili ti niečo?“

„Nie, iba tam ticho stáli.“

„Akú mali tvár?“

„Nevidel som ich, pretože boli príliš žiariví, plní svetla.“

O chvíľu neskôr vošiel do izby Dr. Mione. Mattea našiel rozžiareného a mňa v rozpakoch. 

Pýtal sa ma, prečo som taká, povedala som mu, čo mi hovoril Matteo. Mlčky ma počúval, po chvíli sklopil zrak a povedal: „Vieš, Matteo, aj my veríme tomu, že si sa vrátil.“  

Že sa napriek strašnému a násilnému začiatku choroby stalo niečo neuveriteľné, mi celé šťastné potvrdili aj zdravotné sestry. Dozvedala som sa také hrozné údaje, o ktorých som ani netušila, ktoré vo mne len prehĺbili presvedčenie, že Boh zasiahol a lekári, aj keď odvážni, svedomití a hlboko súcitní, zvlášť primár – tichý, no citlivý a neúnavne pracovitý, že boli len nástrojom v Božích rukách.

Zvláštny mi je akurát trasúci sa výraz Angely, keď mi vravela, že v to smutné ráno, keď sa Matteovi tak priťažilo, si myslela, že bude musieť to dieťa umyť a poslať dole. To „dole“ znamenalo, poslať ho do márnice. Hneď ma od chladu striaslo, keď som si predstavila tú scénu, takmer som prestala dýchať. 

Rýchlo som sa pozrela na Mattea, a jeho roztrhané, no živé telo, sklopila som uplakané oči a v mysli povedala: „Ježiš a Mária, ďakujem, ďakujem, ďakujem.“

O niečo neskôr vstúpil do Matteovej izby Dr. Del Gaudio. Povedal, že počul o Matteovom sne, hovoril aj s Dr. Salvatorem a ešte neviem s kým, ktorí boli vtedy, keď sa zdalo, že nadišiel jeho koniec, pri jeho lôžku. Poprosila som ho, aby mi vysvetlil, čo sa vtedy dialo. Dozvedela som sa, že mu prudko klesol tlak, srdce sa mu takmer úplne zastavilo a pľúcny edém bol vážny. Vtedy si zničene uvedomili, že dieťa odchádza a oni už pre neho nedokážu nič urobiť. 

Dr. Salvatore, inšpirovaný akýmsi vnútorným hlasom ich presviedčal, aby to ešte nevzdávali. Dr. Del Gaudio mu na to povedal: „Dobre, budeme sa ešte snažiť, ale najlepším pomocníkom by bol Páter Pio.“

Matteovi podali nie jednu, ale päť fľaštičiek adrenalínu, pričom som pochopila, že také veľké množstvo sa bežne nepoužíva. Matteo na také množstvo reaguje bez známok predávkovania. Život sa mu začal navracať. Keď som to počúvala, prvýkrát som pocítila veľké utrpenie, ale aj šťastie, že je môj syn nažive.

7. február 2000: Je sedem hodí večer, stláčam Teovi ruku a vzdávam vďaku Bohu, že aj keď Teo trpí, je nažive!

Mysľou sa mi neustále preháňa, že by som to, čo mi povedal Teo, mala niekomu povedať. Ale komu? Žiadam teda Ducha Svätého o pomoc. V tú chvíľu dnu vojde Fr. Giacinto. Za Matteom prišiel už predtým a keď spal, k perám mu priložil relikviu Pátra Pia, ktorú, ani sám nevie od koho, dostal. 

Pýtala som sa, či mu švagriná Mária, kostolníčka v kláštore, nič nevravela. Povedal, že nie a vypočuje si moje rozprávanie o tom, čo mi Matteo hovoril.

Keď som skončila, so šťastným úsmevom mi povedal: „Vyprosili sme tento zázrak od Pána skrze modlitbu, ale teraz ešte musíme počkať, až Matteo odíde z jednotky intenzívnej starostlivosti. Aj keď sme presvedčení, že nastal zázrak, musí sa to ešte naplniť tak, aby Pán mohol pracovať ďalej. Musí byť v Božej milosti. V Božej milosti!“

Jeho slová počúvam pozorne, v presvedčení, že ma majú inšpirovať. Moje srdce je pripravené počkať. Naďalej sa budeme modliť.

12. február 2000: Dnes preložili Mattea na pediatriu. Telo má stále pokryté hlbokými a početnými vredmi, má vážne problémy s krkom, bruchom a svalmi, veľmi ťažko sa dokáže hýbať, ale bez ohľadu na toto všetko sa jeho stav krôčik po krôčiku zlepšuje. Aj Rosetta, kamarátka zo Salerna, ktorá sa za neho tiež modlila, ma uisťuje, že sa úplne zotaví. Šťastná, pozerám na kríž a premýšľam, koľkokrát som čítala – Pane, otvor moje pery a nechaj jazyk hlásať Tebe chválu. 

Privítanie Mattea na pediatrii sa nesie v duchu veľkej radosti, dokonca sa otvorila aj fľaša sektu. Sú tam všetci, aj náš „anjel strážny“ Dr. Pellegrino, spolu s Dr. Gorgolionem.

Popoludní nás novu navštívil Fr. Giacinto s prosbou, aby som mu na papier dopodrobna napísala o všetkom, čo sa udialo, aby to mohol odovzdať Fr. Gerardovi. Zdá sa, že nadišiel čas, aby sa vice postulátor oboznámil s udalosťou.

Povedala som mu o predošlých dňoch, o prijímaní, modlitbe Pátra Pia z roku 1934 a Otec Giacinto mi s pokojom oznámil, že to bol on, kto mi ju poslal. V deň, keď Matteo ochorel, mal v spovednici pútnika, ktorý prechádzajúci Foggiom pocítil neodolateľnú túžbu ísť do San Giovanni Rotondo, aby bratom dal fotokópiu svätého obrázku Ukrižovaného Ježiša. Páter Pio ho dal svojmu otcovi v roku 1934 aj s tými úžasnými slovami, ktoré mi, keď bol Matteo na jednotke intenzívnej starostlivosti, dodali toľko síl.

A práve s touto modlitbou sa mi pred dvoma dňami stala zvláštna vec. Sedela som na posteli s prepisom prvej knihy „Listy Pátra Pia“. Kým som so slzami radosti ďakovala Bohu za to, že po mojej bolesti som skutočne pocítila príval sladkosti, znovu, tak ako vtedy v sakristii, som zacítila vôňu kvetín, takmer akoby si Páter Pio želal, aby mi mohol povedať: „Teraz si videla, že som bol a stále som s tebou.“

Keď to hovorím Fr. Giacintovi, iba sa šťastne a bez slov usmieva, vezme si svoju relikviu Pátra Pia, nechá nás s Matteom ju pobozkať a pýta sa, či cítim ten nádherný parfum, ktorý z nej vanie. Zmätene som naňho pozerala, lebo nič som necítila, avšak o čosi neskôr, keď Fr. Giacinto odišiel, bola som na okamih znovu obklopená neuveriteľnou, sladkou a jemnou vôňou kvetov. Možno chvíľu predtým som už bola naklonená tomu neveriť, no teraz, pri pohľade na Mattea, hrajúceho sa s hračkami, mi prídu na myseľ Mojžišove slová: „Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom... Kto je ako ty, ktorý dokážeš robiť zázraky?“

24. február 2000: Hovorila som s Fr. Gerardom. Aj keď je tichý človek a pôsobí plachým dojmom, jeho prenikavé oči vás dokonale preštudujú a vyhodnotia. 

Povedala som mu o priebehu choroby a vyliečení Mattea, o mojej hlbokej láske k Pátrovi Piovi spoznaného cez jeho Listy, že som, bez ohľadu na rozhodnutí ostatných, moje hlboké presvedčenie matky aj veriacej mi hovorí, že môj syn sa k nám vrátil, lebo nám ho Pán, aj keď sme si to nezaslúžili, vrátil. Vo svojej nesmiernej milosti nás výrazne utešil na príhovor nášho drahého Pátra Pia.

Potom som sa vrátila k Matteovi a povedala mu o rozhovore s Fr. Gerardom o jeho sne s Pátrom (osobne verím, že sa naozaj stal). Matteo mi po vypočutí povedal ďalšie informácie.

„Vieš, mamička, spal som a pozeral sa na seba spoza postele, kde boli pumpičky a potom som v určitom priestore dverí miestnosti videl akési silné svetlo, ktoré ma prebudilo a potom som z jednej strany videl Pátra Pia a z druhej anjelov.“

„A čo si si o tom svetle myslel?“

„Pomyslel som si, že to bol snáď Ježiš.“ Jeho slová silne na mňa pôsobia, ale tvárim sa, že je to úplne normálne. 

Matteo po niekoľkých sekundách dodáva: „Videl som sám seba a bolo mi dobre.“

„A niečo si cítil?“ pýtam sa.

„Nie, vôbec nič som necítil, iba to, že mi je dobre. Ale keď som sa prebudil bol som chorý a sám, pretože Páter Pio aj anjeli boli už tam a ja som sa na nich pozeral a trpel.“

Zostala som ticho. Niekoľko minút som premýšľala a potom mi napadlo, že je potrebné sa ho opýtať: „Hovoríš, že ste boli s Pátrom Piom, ako si môžeš byť taký istý?“

„Lebo tá istá osoba je na tamtej fotke,“ ukazuje na fotografiu visiacu v jeho nemocničnej izbe, „a doma ho tiež máme vo všetkých izbách.“

„Máš pravdu, Teo. Môžeš mi ešte vysvetliť, prečo, keď si bol s ním, si sa ho na niečo neopýtal?“

Matteo si povzdychol. „Mami, nemohol som hovoriť. Zabudla si, že som bol napojený na trubice? S Pátrom Piom som hovoril inokedy.“

„Kedy?“

„Vtedy v noci, čo som sa prebudil, som mal sen, že sme s Pátrom Piom boli na výlete, už som ti hovoril, že som videl dieťa, ktoré bolo tuhé a vyliečilo sa, spomínaš si, mamička? Tiež som to hovoril Fr. Giovannimu. Že sme si s Pátrom Piom urobili akýsi výlet. Podal mi ruku a išli sme do slávneho mesta ako sa volá mami?“

„Neviem, Matteo. Neapol, Foggia!“

„Nie mami, je to mesto s veľa domami, ktoré poznám. Chodili sme tam.“ Na zopár sekúnd si dá pauzu a potom vykríkne: „Rím, bol to Rím!“

„A čo ste robili v Ríme?“ zvedavo sa pýtam.

„Išli sme do nemocnice, kde bolo veľmi choré 11-ročné dieťa. Zdalo sa mi, že ho poznám a tam mi Páter Pio povedal: Matteo, chceš ho vyliečiť? Opýtal som sa ho: Ako sa to robí? On: Silou vôle. Potom sa dieťa prebudilo a od tej chvíle som už Pátra Pia nevidel.“ 

Teo sa odmlčal a ja som si spomenula, čo povedal zvlášť mne a zvlášť bratovi Giovanimu, keď sa po niekoľkých dňoch prebudil. Obidvom nám povedal rovnako – že mal sen v ktorom sa vyliečilo dieťa, ktoré už bolo tuhé. Vtedy som tomu nevenovala pozornosť, a tiež by mi nenapadlo, že mi to o niekoľko dní zopakuje podrobným spôsobom, nevynechajúc výlet s Pátrom Piom. 

Nemôžem uspieť v dávaní zmyslu jeho slov, ale jedna vec je istá – Matteo o tom vraví s presvedčením a istotou.

Iba Pán pozná význam všetkého, čo sa našej rodine udialo. Ja som si istá, že bol blízko pri nás, žehnal nám aj vďaka príhovoru a modlitbe milujúceho Pátra Pia, ktorý ako jeho vyslanec na zemi povedal: Ako kňaz mám misiu zmierovania: uzmieriť Boha v konfrontácii s ľudskou rodinou.

A to sa stalo drahý Otče Pio. Prijal ste nás v ťažkej skúške a odporučil nás k Bohu.

Masima