Lekcie Pátra Pia

Zdá sa, že Boh chce, aby spravodliví zvláštnym spôsobom skrze pokušenie konali pokánie za hriechy svojich súčasníkov. V dobe, kde psychoanalýza slávila so svojimi prefíkanými ospravedlneniami hriechu a viny, otec Pio - rovnako aj sv. Terezka - prežíval takmer neznesiteľné pochybnosti, ktoré ho trýznili už celé tri roky.

Po tejto búrke prišla noc, noc duše, ktorá trvala desiatky rokov s občasnými zábleskami svetla. "Žijem v neustálej noci... Každá vec je pre mňa prekážkou a neviem, či robím dobre, alebo zle. Nie sú to škrupule, drvia ma pochybnosti, či to, čo robím, sa Pánovi páči. Táto úzkosť ma napáda všade - pri oltári, v spovednici, doslova všade!"

Práve tieto mystické zážitky musíme mať na pamäti, aby sme pochopili a dokázali rozjímať jeho postrehy - "Láska je krajšia, keď ju sprevádza nepokoj, lebo tak sa stáva silnejšou," alebo - "Čím viac kto miluje Boha, tým menej to pociťuje."

Otec Pio zakúšal prudké a dlhodobé pokušenia proti viere, ako aj dokazuje jeho list otcovi Agostinovi: "Do mojej mysle neustále prenikajú rúhania, a čo viac, bludné myšlienky, myšlienky neviery a nedôvery. Cítim, ako je moja duša každým okamihom prebodávaná, to ma ničí... Moju vieru udržiava akurát nepretržité úsilie proti hocijakému ľudskému presvedčeniu. Moja viera je len plodom ustavičnej námahy, ktorú od seba vyžadujem. A to všetko, otče, sa nedeje niekoľkokrát denne, ale trvá po celú dobu... Otče, ako ťažké je veriť!" Aké cenné ponaučenie pre nás! Nebuďme teda prekvapení, ak sami prežívame podobné pokušenie.

Duchovný vodca. Páter Pio neskutočné skúšky premohol skúsenosťami získanými počas noviciátu - vytrvalosti v modlitbe, umŕtvovaním zmyslov, neochvejnou vernosťou povinnostiam stavu a dokonalou slušnosťou svojmu duchovnému vodcovi. Vďaka bolestne nadobudnutím skúsenostiam priťahoval k sebe duše túžiace po dokonalosti a mohol si dovoliť byť k nim náročný.

Dušiam, ktoré viedol, dal päť pravidiel - týždenná svätá spoveď, denné sväté prijímanie, duchovné čítanie, každovečerné spytovanie svedomia a dvakrát denne tichú vnútornú modlitbu.

"Spoveď je kúpeľom duše. Mali by ste k nej chodiť prinajmenšom raz v týždni. Nechcem, aby duše zostávali bez spovede dlhšie než týždeň. Prach sa hromadí dokonca aj v čistej a neobývanej izbe, a keď sa do nej po týždni vrátite, vidíte, že je nutné znovu utrieť prachy."

Tým, ktorí sa považujú za nehodných chodiť k svätému prijímaniu, hovorí: "Je pravdou, že nie sme hodní prijať takýto dar. Avšak pristúpiť k Najsvätejšej sviatosti v stave smrteľného hriechu je jedna vec a byť nehodným, vec iná. Všetci sme nehodní, ale On nás pozýva. Je to On, kto si to praje. Prijmime ho teda v pokore so skrúšeným srdcom plným lásky."

Raz mu jeden človek povedal, že podľa jeho mienky je každodenné spytovanie svedomie zbytočné, pretože jeho svedomie mu jasne ukazuje, či je daný skutok dobrý, alebo zlý.

Páter Pio mu na to odpovedal: "Áno, to je pravda, ale žiadny skúsený obchodník sa v tomto svete neobmedzuje iba na to, že počas dňa sleduje, či jednotlivým predajom stratil, alebo získal. Podvečer prejde účtovnými knihami a počíta, aby zistil, ako si má nasledujúci deň počínať. Z toho vyplýva, že starostlivé spytovanie svedomia, krátke, ale jasné, je každý večer nutné."

"Desí ma, aká škoda vzniká dušiam, ktoré zabúdajú na duchovné čítanie svätých kníh... Akú veľkú duchovnú moc majú tie knihy, moc privádzať k premene a pomoc dokonca i pre svetských ľudí vydať sa na cestu dokonalosti!"

Keď bolo Pátrovi Piovi zakázané vykonávať úplne všetku kňazskú činnosť, svoj voľný čas netrávil čítaním novín - "diablove evanjeliá," ako hovorieval, ale čítaním kníh o katolíckej náuke, dejinách a duchovných veciach. Napriek tomu vravel: "Hľadajú Boha v knihách, ale nachádzajú ho v modlitbe."

Jeho odporúčanie tichej vnútornej modlitby je jednoduché: "Pokiaľ sa ti nedarí rozjímať, nevzdávaj sa svojich povinností. Ak je veľa rozptýlenia, nestrácaj odvahu, rozjímaj o trpezlivosti a ešte tým získaš. Rozhodni sa prv o dĺžke svojho rozjímania a pokým neskončíš, svoje miesto neopúšťaj, aj keby ťa mali ukrižovať... Prečo si robíš také starosti, že nemôžeš rozjímať, ako by si chcel? Rozjímať je spôsob, ako sa povzniesť k Bohu, ale to nie je samo o sebe cieľom. Jeho cieľom je láska k Bohu a k blížnemu. Miluj Boha z celej svojej duše, bez výhrad a miluj blížneho ako sama seba, a svoje rozjímanie splníš už spolovice."

Jeden muž sa raz Otca Pia opýtal, či je nutné sledovať omšu v misáli, na čo mu odpovedal, že misál je nutný len pre kňaza. Najlepším spôsobom účasti na svätej omši - je podľa Pátra Pia - obeť zjednotenia s Bolestnou Matkou pri päte kríža, súcit a láska. "Ešte len v raji poznáme všetky dobrodenia, ktorých sa nám účasťou na svätej omši dostalo," uisťoval.

Napriek tomu, že bol vo vzťahu s ľuďmi vľúdny a priateľský, ak sa jednalo o Božiu česť, mohol sa stať - najmä v kostole - prísnym a neústupným.

Ak niekto z veriacich v kostole vyrušoval, mohol počítať s tým, že bude prísnym pohľadom Otca Pia, okamžite pokarhaný. Dokonca i pojašený chlapec na chóre počul slová: "Milé dieťa, a chceš ísť do pekla, tak k tomu môj podpis nepotrebuješ."

Povojnová móda v obliekaní sa stretla s rovnakým odsúdením. Otec Pio, sediaci v otvorenej spovednici, dbal po celý rok na to, aby ženy a dievky nepristupovali k spovedi v príliš krátkych sukniach. Občas dokonca nejakú dohnal k slzám, keď ju po niekoľkohodinovom čakaní v rade, poslal preč z dôvodu nevhodného oblečenia.

Jeho duchovný vodca mu jedného dňa tvrdé správanie vyčítal, ale Páter Pio mu odpovedal: "Môžem ťa počúvnuť, ale vedz, že to sám Ježiš, kto mi zakaždým hovorí, ako mám s ľuďmi jednať."

Jeho prísnosť mu bola vnuknutá zhora, k chvále Božej a spáse duší. "Ženy, ktoré uspokojujú márnivosť svojimi šatami, nikdy nemôžu obliecť život Ježiša Krista. Ba čo viac, prichádzajú o pôvaby duše zakaždým, keď táto modla márnivosti vstupuje do ich srdca."

Nemožno ho ale obviňovať z nedostatku milosrdenstva: "Prosím vás, nehaňte ma, odvolávajúc sa na lásku, lebo najväčšou láskou je vyslobodiť duše nachádzajúce sa v pazúroch satanových a získať ich pre Krista."

Páter Pio a nový omšový poriadok. Otec Pio bol vzorom podriadenosti a úcty k svojim rádovým a cirkevným predstaviteľom, najmä v dobe, kedy bol prenasledovaný. Nemohol však mlčať, keď videl, aké zhubné novoty ničia Cirkev. Ešte pred skončením II. Vatikánskeho koncilu mu bolo vo februári 1965 oznámené, že čoskoro bude musieť slúžiť ad experimentum, teda na skúšku, omšu v novom rítuse v taliančine, ktorá bude podľa smerníc liturgickej komisie viac vyhovovať "potrebám moderného človeka." Hneď, ako zbadal text nového omšového rítusu, poslal pápežovi Pavlovi VI. Žiadosť o výnimku z tohto liturgického experimentu a možnosť slúžiť i naďalej pôvodnú tradičnú omšu.

Keď mu kardinál Bacci priniesol súhlasnú odpoveď, otec Pio si v prítomnosti pápežského vyslanca dovolil posťažovať sa: "Pre lásku Božiu, rýchlo ten kocil ukončite!"

V tom istom roku, počas pokoncilného nadšenia, sľubujúceho novú jar v Cirkvi, sa zveril jednému z duchovných synov: "Modlime sa v týchto časoch temnoty. Čiňme pokánie za nášho pápeža."

A Páter Pio zložil v obetu celý svoj život za tohto pápeža, jeho fotografia bola jednou z mála obrázkov zdobiacich jeho skromnú celu.

Modernizácia rehoľných radov. V roku 1966 prišiel otec generál (františkánov) do Ríma ešte pred zahájením zvláštnej kapituly ohľadom rádových pravidiel, aby otca Pia poprosil o modlitbu a požehnanie. Stretol sa s ním v kláštore.
"Otče, prišiel som zveriť tvojim modlitbám zvláštnu kapitulu o nových rádových pravidlách."

Akonáhle Páter Pio začul z jeho úst slová "zvláštna kapitula" a "nové rádové pravidlá", prudko mávol rukou a vykríkol: "Nie je to nič iné než zhubný nezmysel!"

"Ale otče, musí sa predsa brať zreteľ na mladšie pokolenie. Mladí sa vyvíjajú spolu s novým životným štýlom, sú tu nové potreby."

"Jediná vec, ktorá chýba je rozum a srdce, to je všetko. Porozumenie a láska," otočil sa na odchod do svojej cely, ale pri odchode sa ešte otočil, ukázal prstom a povedal: "Nesmieme sa zvrhnúť, nesmieme sa zvrhnúť. Svätý František nás na Božom súde nespozná ako svojich synov!"

O rok neskôr sa tá istá situácia zopakovala v otázke kapucínov. Poradcovia diskutovali s otcom generálom o problémoch rádu, keď do ich rozhovoru náhle vstúpil Otec Pio: "Prečo ste, pre všetko na svete, prišli do Ríma? Čo kujete? Chcete snáď dokonca zmeniť i rehoľu svätého Františka?" pýtal sa s chladným pohľadom.

Generál mu odpovedal: "Otče, navrhujeme zmeny, pretože mladí ľudia už o tonzúre, habite a bosých nohách nechcú počuť."

Otec Pio okamžite reagoval: "Vyžeňte ich! Vyžeňte ich! Čo o nich možno povedať" robia snáď svätému Františkovi radosť, keď nosia habit a nasledujú jeho cestu? Nie je to skôr svätý František, kto im ponúka veľký dar?"

Fatima. Páter Pio znechutene pozeral na prevládajúci spoločenský a politický poriadok, či skôr neporiadok, nazývajúci ním v r. 1966 "pomätením myšlienok a vládou zlodejov."

Vedel však veľmi dobre, že jej Nepoškvrnené Srdce nakoniec zvíťazí, ako to sama predpovedala vo Fatime.

Ľudia majú vo svojich rukách prostriedky, ako tomu víťazstvu napomôcť - modlitbu a pokánie. A práve toto nám Najsvätejšia Panna pripomenula na začiatku 20. storočia. Boh chce skrze pobožnosť k Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu zachrániť svet a niet hmotného, či duchovného, národného alebo medzinárodného problému, ktorý by nemohol byť vyriešený svätým ružencom a našimi obetami.

Aj to je "lekcia," ktorú nám zanechal Páter Pio svojím príkladom, najviac "modlitebnými skupinami," ktoré zakladal. Nikdy nebol bez svojho ruženca, jeden mal dokonca pod vankúšom.

Počas dňa sa modlil mnoho desiatkov ruženca. Niekoľko hodín pred smrťou, keď zhromaždení okolo neho túžili počuť aspoň niekoľko jeho slov, hovoril im:

"Milujte Najsvätejšiu Pannu a preukazujte jej svoju lásku. Stále sa modlite ruženec!"

Pripomínajme si s láskou k Najsvätejším Srdciam Ježiša a Márie slová Otca Pia a snažme sa ich v našom živote napĺňať.