Páter Pio a Jezuliatko

Katharina Tangari, jedna z duchovných dcér Pátra Pia má s úctou kapucína k Jezuliatku krásnu spomienku.

V decembri 1951 bola pozvaná do San Giovanni Rotondo. Keď jej sused, ktorý mal zmrzačenú dcéru, sa dozvedel, že Katharina chystá navštíviť Pátra Pia, hneď ju požiadal, aby u neho vyprosila modlitby za úplné uzdravenie dcérky. 

Clarette, tak sa dievčatko volá, diagnostikovali dislokáciu stehennej kosti a takmer úplne nedostatočný kĺb na ľavej stehennej kosti. Claretta nosila na nohách odliatky a celé dni trávila sedením na balkóne vo svojom malom vozíku a smutne sledovala ostatné deti pri hrách dolu na ulici. Katharina súhlasila, že o nej Pátrovi Piovi povie.

Na Vianoce sa už o polnoci zúčastnila na prvej svätej omši, potom aj o druhej hodine ráno a nakoniec bola prítomná aj na tretej omši, o štvrtej. O piatej hodine rannej sa davy rozišli a Katharina mala konečne možnosť stretnúť sa s Pátrom Piom na ceste do sakristie.

Keď s ním hovorila, bola taká dojatá jeho pokornou jemnosťou, múdrosťou a jednoduchosťou i úsmevom, že mu takmer zabudla povedať žiadosť o modlitbu.

„Páter Pio, Clarettina stehenná kosť,“ bolo všetko, čo dokázala vysloviť.

„V deň svätého Jozefa,“ Páter Pio odpovedal a láskavo sa usmial, „v deň svätého Jozefa!“

Keď sa Clarettina matka dozvedela túto správu od Kathariny, bola mrzutá. Ako môže čakať takmer tri mesiace na uzdravenie svojej dcéry?

Deň svätého Jozefa sa jej zdal byť veľmi ďaleko. Celá večnosť! Nádej jej ubúdala. Ale keď sa Claretta 18. marca zobudila, zistila, že sa odliatky na nohách rozpadli. Rodičia sa s ňou ponáhľali k lekárovi pre nové.

Na druhý deň, 19. marca, na sviatok svätého Jozefa, výsledky testov ukázali, že sa stehenná kosť zahojila a Claretta už žiadne nové odliatky nepotrebuje. Môže znova začať chodiť. Bol to zázrak, o ktorý prosila, ale Clarettina matka mala problém tomu dôverovať. Bála sa, čo všetko sa môže stať, ak nechá svoju dcérku vyskúšať chôdzu. Myslela si, že Clarettine nohy budú priveľmi slabé a svaly zasa príliš krehké. Matka ju teda radšej všade nosila.

Prešlo už niekoľko mesiacov, ale úzkostlivá matka dievčatko zo strachu stále všade nosila.

Nasledujúci advent Katharina znovu navštívila Pátra Pia a veľmi odporúčala Clarettinu matku do jeho modlitieb. Vtedy dal Páter Pio Katharine krásny malý obrázok Pražského Jezuliatka a povedal jej, že vianočný čas je „zvlášť vhodný na prosenie o milosti.“ Obrázok požehnal a odporučil jej, aby „všetko zverila Dieťaťu Ježišovi.“

Clarettina matka s radosťou prijala obrázok a radu Pátra Pia poslúchla s dôverou. Na Vianoce, počas polnočnej svätej omši, keď cez kostol prešla procesia s Dieťatkom Ježiškom, ho matka „z celého srdca“ požiadala o pomoc.

Nastalo vianočné ráno a Claretta skutočne spokojne vykročila zo svojej postele, aby svoju mamu pozdravila. Claretta potom celý deň behala po dome a vôbec nebola unavená. Na veľkú radosť svojej mamy bola „šťastná ako malé vtáčatko.“

Masima