%20(1).jpg)
Na schôdzi Modlitbových skupín Pátra Pia v Kongresovom paláci vo Florencii vystúpil železničiar Canaponi a rozpovedal svoj príbeh.
„V roku 1945 som mal autohaváriu. V tom čase som bol presvedčený marxista, hrubo som hrešil a stále som sa rozčuľoval. Pri nehode som utrpel otras mozgu, mal som vnútorné zranenia a poranil som si aj nohu. Práve s nohou som bol na tom najhoršie – nemohol som ju ohýbať. Pochodil som niekoľko nemocníc, pol druha roka som bol v Siene, deväť mesiacov v Bologni, po čase znova v Siene, kde ma napokon jedného dňa uspali a pokúsili sa mi nohu v kolene ohnúť nasilu. Zlomili mi pri tom stehennú kosť, koleno sa však nepoddalo. Keď sa mi kosť zahojila, poslali ma domov, že s kolenom sa nedá nič robiť. Železnica ma poslala do dôchodku.
Doma som klial, žena sa modlila. Z času na čas mi pripomenula Pátra Pia a navrhovala, aby som za ním zašiel. Raz som súhlasil – desať ráz nie. Napokon som sa rozhodol ísť do San Giovanni Rotonda.
Keď sme ta prišli, bol som samá bolesť. Nohu som mal opuchnutú, rany ma boleli. Neveľký kúsok cesty z mesta do kláštora mi trval dve hodiny.
Keď sme ta došli, Páter Pio práve spovedal ženy v kostolíku. Prenikavo na mňa pozrel zo spovednice, až som sa zachvel od hlavy po päty.
O štvrtej popoludní, keď spovedal v sakristii mužov, vošiel som k nemu i ja s barlami a v sprievode syna.
– Strašne kľaješ, rúhaš sa a zúriš! – začal Páter Pio.
– Tak je, otče! Proste Pána, aby ma zbavil tohto zlozvyku!
Chvíľu nato akoby mi telom prešla elektrina.
– Viem, že ti to je hneď ľúto, – povedal Páter Pio.
– Áno, otče! Už tri roky sa vláčim po nemocniciach – aj preto som taký nervózny a zlý!
– No musíš byť pevný a usilovať sa ovládať! Veď ináč sa to nedá, ak ti Pán dá svoju milosť.
A zrazu som cítil, že som na kolenách: – Otče, veď milosť je už tu: som na kolenách!
Zaliala ma ohromná radosť a pokoj.
Potom sme sa modlili v kostole so ženou a synom.
– Aký si len spokojný! – vraví mi žena.
– A prečo by som nemal byť? – odvetil som, no akoby som ešte nebol celkom pri zmysloch. Vrátili sa mi až cestou do hostinca. Zrazu vravím žene: – Počuj, Gilda! Zdalo sa mi, že som si kľakol.
A ona na to: – Ale to je nemožné!
No chlapec dosvedčil: – Ba áno, mama! I ja som videl otecka kľačať!
Manželka sa dala do plaču: až vtedy sme si všimli, že barly si nesiem v ruke.
Po príchode do hostinca sme hneď na zem položili vankúšik a ja som si naň kľakol a vstal. A zas a znova... Pozrel som si na nohu: opuchliny sa stratili.
Keď sme na druhý deň ráno ďakovali Pátrovi Piovi, povedal: – Drahý môj, ten zázrak nie je odo mňa! Ja som iba prosil Pána. Pán Ježiš ťa uzdravil. A ty sa usiluj byť odteraz dobrý!
O mojom nezvyčajnom uzdravení potom prednášal profesor Giuntini zo Sieny na medzinárodnom lekárskom kongrese v Ríme v roku 1953. Priniesol i dvadsaťpäť röntgenových snímok mojej nohy. Iný profesor nato vstal a povedal: – Pán kolega, nie je možné, aby pacient s takou zlomeninou chodil!
Profesor Giuntini odvetil: – Páni, ten pacient je tu a môžete si jeho nohu prezrieť!
Na druhý deň prišlo za mnou šesťdesiat-sedemdesiat univerzitných profesorov. Akýsi profesor z Nemecka mi kázal robiť s nohou všetky možné pohyby. Všetko mi šlo. A ide doteraz!“
Masima
Masima
%20(1).jpg)