Ty si nevyhral! Ja som vyhrala!

Anjelská tigrica 

„Vy hriešnici!“ kričalo dievča a predieralo sa uličkou preplneného kostola v San Giovanni Rotondo. Tvár malo skrivenú, oči mu blčali. „Ste veľmi zlí ľudia. Nevďační!“ Zdesení ľudia sa rozutekali. 

Chodila uličkou hore-dolu a stále vykrikovala: „Toto je môj kostol! Ja tu vydávam príkazy! Ja a len ja! Vidíte tu aj niekoho iného, ale len ja som majiteľka!“ 

Podišla k obrazu archanjela, ktorý zrazil Lucifera z nebies, a vystatovačne spustila: „Ty si nevyhral! Ja som vyhrala!“ 

Páter Pio, ktorý bol v tom čase v sakristii a spovedal nejakého muža, prerušil spoveď a vykročil k dverám kostola. 

„To dievča je posadnuté,“ varoval ho kostolník, „nechoďte von.“ 

„Nebojte sa,“ odvetil páter pokojne. „Kedy sme sa báli diabla?“ 

Ako sa približoval k dievčine, tá si pri jeho spovednici kvokla a čakala naňho ako tigrica pripravená vyskočiť. 

„Choď preč odtiaľto,“ povedal prísne. 

„Prosím vás, neposielajte ma preč, prosím vás, nerobte to,“ prosíkala, poddávajúc sa silnejšej kňazovej ruke. „Neposielajte ma preč, prosím vás!“ 

„Choď preč, kým nedokončím spovedanie,“ požiadal ju, „potom sa vráť!“ Poslúchla. 

Keď sa vrátila, prikázal jej: „Choď do spovednice.“ Zasa poslúchla. Páter Pio niekoľko minút počkal a potom si vypočul jej veľmi dlhú spoveď. Očitý svedok po udalosti povedal: „Keď vyšla zo spovednice, tvár mala úplne zmenenú – vyzerala ako anjel.“

Červeno-čierna nočná mora 

Hotovú senzáciu spôsobil v roku 1852 prípad Márie Carboniovej. Počas šiestich týždňov pravidelne upadala do delíria, najmä v noci. Lekári určovali jej diagnózu rozlične – niektorí ako prekrvenie mozgu, iní ako hystériu. 

Čoskoro sa ukázalo, že v jej chorobe hrá úlohu nejaká tajomná sila – cez deň bola totiž Mária normálna. V noci sa jej však zmocňovala zúrivosť – sama seba bila, vrieskala a recitovala básne v klasických jazykoch, ktoré jej boli úplne neznáme, a rozprávala sa s čierno-červenou bytosťou, ktorú videla len ona a jej malá dcérka. 

Keď sa správy o týchto Máriiných stavoch rozniesli po okolí, chorobne zaťažení lovci senzácií sa hrnuli za ňou, aby videli, ako trpí. 

Jej duchovný don Deglespositi však tieto správy odmietal ako hysterické. Až kým ju nevidel na vlastné oči. Svoj zážitok potom opísal takto: „Tri noci mala táto žena také ťažké záchvaty, že štyria ľudia mali čo robiť, aby ju udržali na posteli. Oči mala zavreté. Vrieskala. Boli sme v izbe desiati a všetci sme počuli rinčať okná a búchanie dverí a cítili sme, ako sa celý dom chveje.“ 

Keď potom Mária počas záchvatu v deň sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vyhlásila: „Len páter Pio mi môže pomôcť,“ don Deglespositi najal taxík, naložili doň Máriu a spolu s ďalším kňazom, jej bratom, a ešte s istým rehoľníkom sa vydali do San Giovanni Rotondo.
Keď ju páter Pio zbadal, povedal: „Chuderka. Ktovie koľko si už toho vytrpela. Dúfajme, že jej bude lepšie.“ Požehnal ju a Máriine problémy zmizli.

Masima