Páter Pio žehná rodinu

Požehnanie, ktoré udelil páter Pio manželom Licii a Settimiovi Manelliovcom, neprinieslo bohaté ovocie len v 21 deťoch a 53 vnúčatách. 

Títo rodičia kráčali spoločne cestou kresťanskej dokonalosti tak odhodlane, že v januári 2009 bol započatý proces ich blahorečenia. A Stefano, jeden z ich synov, je zakladateľom pápežsky schváleného rehoľného spoločenstva Františkáni Nepoškvrnenej, ktoré má dnes už viac ako 800 členov z celého sveta.

Settimio Manelli sa narodil 25. apríla 1886 v Terame v Taliansku. Jeho rodičia dbali veľmi o to, aby mu umožnili dobré všeobecné vzdelanie, až po štúdium talianskej literatúry a práva, no o kresťanskej viere toho vedel len veľmi málo. 

Keď mal 33 rokov, spoznal jednu ženu, ktorá sa neskôr odhalila ako satanistka. V jej prítomnosti sa cítil stále horšie a horšie a snažil sa vyhýbať kontaktu s ňou. No ona ho nechcela nechať len tak odísť, a tak musel draho „zaplatiť“. 

Rozpráva: „Táto žena mala démonickú silu, ktorú používala na to, že ma duchovne, ako aj psychicky trýznila všade, kde som sa zdržiaval. Nemal som žiaden pokoj. Niekedy som sa cítil na konci fyzických síl a bál som sa, že zošaliem. 

Vo svojej núdzi som si spomenul na jedného kapucína, ktorý mal výnimočné dary, a tak som sa rozhodol, že pôjdem k nemu a u neho budem hľadať pomoc. 

A tak som v roku 1924 prišiel do San Giovanni Rotondo a zdôveril som sa pátrovi Piovi: ,Ak mi pomôžete dostať sa z tohto pekla, v ktorom sa teraz nachádzam, stanem sa verným kresťanom a budem vás podporovať.‘ 

Páter Pio odpovedal mocným hlasom: ,Stále ti budem nablízku, o tom nesmieš nikdy pochybovať!‘ 

Po svätej spovedi som mohol prijať sväté prijímanie a s dovtedy nepoznaným zápalom som ďakoval Bohu za tento veľkýdar. V sakristii mi potom potvrdil: ,Týmto svätým prijímaním si prijal prehojné požehnanie.‘“ 

Týmto dňom sa stal Settimio jedným z prvých duchovných synov pátra Pia, ktorý mal vtedy 35 rokov. Celkom pod jeho dohľadom a pod jeho vedením začal žiť kresťanským životom, o ktorom jeho duchovný otec raz povie: „Kresťan, ktorý naozaj žije evanjelium!“

V roku 1926 sa takmer 40-ročný Settimio oženil s (o 20 rokov mladšou) Liciou Gualandrio z Nembra (Bergamo). Je pochopiteľné, že pre svoje manželstvo chcel prijať požehnanie od svojho milovaného pátra Pia. Preto viedla ich svadobná cesta do San Giovanni Rotondo, kde sa Licia po prvýkrát osobne stretla so sväto žijúcim kapucínom. 

Spomína: „Pri tomto prvom stretnutí nás požehnal, a keď bol s mojím mužom sám, predpovedal mu počet našich detí: ,Budete mať viac ako 20 detí!‘ Na druhý deň, po mojej prvej sv. spovedi u pátra Pia som mu vrúcne zverila našu rodinu. On odpovedal nežne, no isto: ,A ako ju budem chrániť! Je to moja rodina! Ochraňovať ju a brániť ju, to som si vzal za svoju povinnosť. ‘“ 

A tak to aj bolo. Pre túto rodinu bol orodovníkom a duchovným otcom. Pri každom dôležitom rozhodovaní sa s ním otec Settimio poradil. A vo veľmi ťažkých situáciách sa vždy mohol spoľahnúť na pomoc pátra Pia; ako napríklad v tridsiatych rokoch, keď takmer prišiel o miesto učiteľa, pretože nemal fašistický preukaz. Len vďaka orodovaniu kňaza kapucína nestratil zamestnanie a mohol ďalej učiť, čo bolo pre rozrastajúcu sa rodinu nutné. 

Páter Pio pomohol manželom, aby každé svoje dieťa prijali ako Boží dar, ako požehnanie. Keď sa raz Licia, utrápená každodennými starosťami o rodinu, obrátila na pátra Pia, on jej odpovedal: „Dcéra moja, nespoliehaj sa na svoje vlastné sily. Bez Božej pomoci by si sa nikdy nedokázala starať o takú veľkú rodinu.“

Áno, Božiu pomoc pociťovala rodina častejšie, a to úplne očividne; napríklad keď bolo jedno z detí ťažko zranené alebo keď ďalšie pre chorobu už zomieralo. „Viackrát zachránil páter Pio svojou modlitbou a svojím požehnaním naše deti. Stali sme sa svedkami zázrakov uzdravenia, pri ktorých si to nevedeli nijako vysvetliť ani lekári,“ dosvedčila Licia. 

Jeden z týchto zázrakov sa odohral už pri ich prvorodenom dieťati. Niekoľko mesiacov po narodení sa na sánke dieťatka vytvoril opuch, ktorý sa každým dňom zväčšoval. Lekár rodičom vysvetlil, že ide o zhubný nádor, ktorý je nevyliečiteľný a ktorý by viedol k uduseniu. 

Keď bola rodina na letnom pobyte v San Giovani Rotondo, vzal otec Settimio svojho syna do sakristie. Malý sa hneď rozbehol k pátrovi Piovi, ktorý vzal do rúk jeho opuchnutú hlavičku a bozkával ho. O niekoľko dní nato si rodičia všimli, že tumor zmizol. 

V roku 1935 bola mama Licia svedkom, ako sa nevysvetliteľným spôsobom uzdravila jej 17-mesačná dcéra. Maličká spadla zo schodov a ležala na zemi, chrčala a oči mala zakalené. 

Cestou do nemocnice Licia ustavične volala Pannu Máriu a pátra Pia na pomoc. No keď sa konečne dostali do ambulancie, lekára už nebolo treba. Malá sa celkom nečakane posadila, opäť pokojne dýchala a usmievala sa. 

Keď o nejaký čas Settimio ďakoval pátrovi Piovi za očividnú pomoc, páter Pio mu len s úsmevom odpovedal: „Ale veď vy predsa viete, že je tu niekto, kto sa o vás stará!“

Celá rodina mala hlbokú lásku k svojmu duchovnému otcovi, ktorému za mnohé vďačili. A tak veľkú časť letných prázdnin každoročne trávili v San Giovanni Rotondo. 

Pio, jeden zo synov, dnes sám otec deviatich detí, si rád spomína na tento čas: „Boli to dni intenzívneho duchovného života. Náš denný program mal len málo do činenia s dovolenkovým dňom podľa bežných predstáv. V skorých ranných hodinách, ešte za tmy, sme išli do kostola, pretože o piatej ráno sa začínala svätá omša s Pátrom Piom; a tá trvala najmenej dve hodiny. Po krátkom oddychu doma sme sa opäť vrátili do kostola, aby sme uvideli pátra Pia, ktorý schádzal do spovednice, pretože každé z nás detí chcelo pobozkať stigmatizovanú ruku svojho duchovného otca. A po ruženci popoludní sme - pochopiteľne - tiež chceli byť pri eucharistickom požehnaní, ktoré udeľoval páter Pio o 18. hodine. No vyvrcholením dňa bolo, keď sme z jeho rúk mohli prijať sväté prijímanie. Týmto spôsobom sme už ako deti nadobudli zmysel pre sväté veci. Naučili sme sa, že na svete existujú svätí ľudia, sväté úkony, sväté okamihy. Pre nás bol páter Pio Ježišom na zemi a jeho požehnanie bolo pre náš život niečo veľmi cenné.“

„Ako deti sme vyrastali pod ochranou pátra Pia, a tak bolo pre nás samozrejmosťou vyprosiť si jeho radu i pri voľbe životného partnera,“ vysvetlil nám Pio. „Určite si viete predstaviť, s akými pocitmi som cestoval k pátrovi Piovi. S trasúcimi sa kolenami som pátrovi Piovi ukázal naše snubné prstene. On spontánne odpovedal: ,Ona je dobrá kresťanka.‘ Potom položil svoju stigmatizovanú ruku na moju ruku, požehnal prstene a tým aj našu jednotu.“ 

Až v roku 1968 spoznala pátra Pia aj Anna Mária a prijala jeho požehnanie. „Priali sme si, aby nás sobášil páter Pio, no - žiaľ - zomrel 23. septembra 1968, krátko pred našou svadbou. A tak sme sa odovzdali láskyplnému vedeniu pátra Stefana, ktorý je rodným bratom môjho muža. On nám pomohol založiť si kresťanskú rodinu a darovať život deviatim deťom. Sedem z nich sa rozhodlo zasvätiť svoj život Bohu. Bezpochyby za to vďačíme zvlášť modlitbe ruženca, ktorý sme sa v rodine vždy modlievali. No je to i ovocie požehnania, ktoré spočíva na našich rodičoch a na našej rodine a ktoré chceme stále verne uchovávať a odovzdávať ďalej. Moja svokra Licia si požehnanie vážila tak veľmi, že svoj testament začal slovami: ,Milé deti, žehnám vás.‘“

Masima