Páter Pio nebojácne zápasil o každú dušu

Všetko sa začalo 25. mája 1887 v Pietrelcine, mestečku ležiacom v ťažkom, ale krásnom kúte Talianska, v miestach jeho geografickej „ostrohy“. Otec Horác a mama Jozefína deň po narodení nesú chlapca na krst a dávajú mu meno Francesco.

Už päťročný Francesco Forgione bežne vídava svojho anjela strážcu a taktiež Pána Ježiša i Pannu Máriu. Najväčším jeho prekvapením bolo, keď zistil, že kamaráti svojho anjela nevidia. Myslel si, že ho vidia všetci. Neboli to iba krásne zážitky duchovného sveta, ale aj videnia príšer a škaredých postáv zo sveta večnej tmy a hrôzy. Jeho duchovný svet bol veľmi bohatý, už keď bol dieťa, ale aj krásne jednoduchý. Rád trávil čas sám a prísne napomínal kamarátov pri hre, ak hovorili škaredé slová. Radšej sa utiahol a bol so svojím „uboleným Pánom“. Neskôr hovoril: „Nikdy som sa s rovesníkmi nehral.“

Keď mal Francesco trinásť rokov, ukázal mu Boh všetky duše, ktoré k nemu pošle. Francesco túži byť čo najbližšie pri svojom Pánovi, ktorým bol nezadržateľne priťahovaný. Túži byť rehoľníkom. Tam bude môcť byť iba s ním a pomáhať mu v utrpení. Ale nato potrebuje študovať. Z tohto dôvodu musí Francescov otec vycestovať do Ameriky za prácou, aby mohli dávať učiteľovi mesačne päť lír. Za zmienku stojí, že prvým učiteľom, ktorý učí Francesca latinčinu a iné potrebné disciplíny, bol ženatý kňaz, ktorý sa o pätnásť rokov neskôr už u Pátra Pia vyspovedá a zomiera zmierený s Bohom.

Celá rodina listuje v rôznych druhoch reholí, ale Francesco je aj tak rozhodnutý: „Tam, kde nosia brady!“ Páčila sa mu totiž brada brata Camilla, ktorý chodieval žob­rať do okolia jeho rodiska. A keď k tomu ešte pripočítal hnedý habit s bielym povrazom okolo drieku, bolo rozhodnuté. Rodičia neboli synovou voľbou nadšení. Kapucíni boli vtedy veľmi prísna rehoľa s extrémnou chudobou, bičovaním a nočným vstávaním na modlitbu. „To je presne ono! A zvyšok si pridám!“ spievalo Francescovo srdce.

Keď mal Francesco pätnásť rokov, prichádza do Morcone a na sviatok Troch kráľov v roku 1903 si oblieka vytúžený odev svätého Františka z Assisi a prijíma rehoľné meno Pio.

Jedna z prvých kníh o Pátrovi Piovi nesie názov Vchádza gladiátor. Aj Piovo narodenie bolo príchodom gladiátora na svet, avšak vstupom do rehoľného života sa Pio ocitá v neľútostnej aréne, kde sa odohráva zápas o duše. Pio tu nie je divákom, ale stojí v strede bojiska na život a na smrť. Prvé roky kapucínskeho života sú poznačené zdravotnými problémami, ktoré okrem rôznych typov bolestí a nechutenstva v jedle rozbíjajú všetky teplomery; ortuť tep­lomera na meranie vody v kúpeľoch ukáže hodnotu 48,5 stupňa Celzia. Predstavení nevedia, čo robiť.
Pio strávi čas striedavo doma a v kláštore. Domáci vzduch ho stavia na nohy a ako zvyčajne trávi hodiny v starej šope v meditácii a bytí s Ukrižovaným. Za kňaza je vysvätený v roku 1910. Kňazskú pastoráciu zakúša počas vojenskej služby. 

Predstavení po porade umiestňujú kapucína s nalomeným zdravím do malého kláštora vzdialeného asi dva kilometre od mestečka San Giovanni Rotondo. Akoby toto mesto čakalo stáročia na konský voz, z ktorého vystúpi Páter Pio. S jeho malým kufríkom ho bratia zavedú do pripravenej cely a tam strávi päťde­siat rokov svojho života, až do smrti.

Výnimočné rany Pátra Pia 

Dňa 20. novembra 1915 na sebe zacíti nevídanú bolesť zatiaľ neviditeľných Kristových rán a presne o tri roky mu počas nočnej modlitby v chóre „tajomná osoba kopijou preráža ruky, nohy a bok“. Stáva sa tak prvým stigmatizovaným kňazom v histórii.
O pár rokov neskôr sa ho pýta ešte mladučký poľský kňaz Karol Wojtyła, ktorá rana ho bolí najviac. Pio sa k nemu skloní a pošepne: „Tá, o ktorej nik nevie – rana na pravom pleci.“
Z rany v boku denne vyteká za jednu kávovú šálku krvi.
Cez rany na rukách sa dajú čítať noviny a spojiť prsty.
Na otázku či ho rany bolia, Pio odpovedá: „Myslíš, že sú na ozdobu?“
A na otázku, k čomu by prirovnal bolesť, odpovedá: „Asi ako keď ti niekto prerazí dlaň klincom a potom ním v rane krúti.“ 

„Ukrižovaný“ kapucín zakúša desiatky pokorujúcich vyšetrení počas života. Ešte aj po smrti mnoho odborníkov tvrdí, že si rany spôsobil sám. Neponúkli však odpoveď, ako je možné, že sa rany nezapaľujú, ale ani nevysychajú a sú stále čerstvé. Nadprirodzený pôvod rán Pátra Pia uznáva niekoľko vážených lekárov z Talian­ska. Medzi nimi vyniká doktor Festa, stojaci pri Piovi mnoho rokov.

Dary, ktoré boli osobným krížom

Páter Pio často vychádza zo svojej cely s podliatym okom alebo opuch­nutým lícom. Spoza dverí jeho cely sa ozývajú hrôzostrašné zvuky, niekedy výbuchy. Bratia vybiehajú z ciel na chodbu, majú strach a nemôžu spať. Reakciou na otázku, či existuje diabol, ukazu­je prs­tom na rany pod okom a spýta sa: „Čo myslíš?“ 

Spovedá desať a viac hodín denne – mužov v sakristii, ženy v kostole. Spoveď trvá tri až päť minút. Pio má dar vidieť do ľudského srdca.

U koho neobjaví ozajstnú ľútosť a túžbu odvrátiť sa od hriechu, nevyberane ho vykáže zo spovednice. Na kajúcnikov plných ľútosti je však nežný a otcovský. 

Ľudí, ktorí sa chceli spovedať u Pátra Pia, stále pribúdalo, a tak zaviedli lístky. Penitenti z celého sveta museli čakať, kým prídu na rad, aj dva-tri dni.
V čase skúmania pravosti jeho rán mu zakázali spovedať a slúžiť verej­ne sväté omše. Toto väzenie je jeho najbolestnejšou periódou pre jeho kňaz­ské srdce. Číta dokumenty cirkevných otcov a dejín.

Eucharistia, o ktorej hovorí, že svet vydrží skôr bez slnka ako bez svätej omše, je ozajstným stredobo­dom jeho dňa. Vstáva o tretej hodi­ne ráno, aby sa pripravil na svätú omšu o piatej. Spočiatku ju slúžieval aj dve-tri hodiny, ale z posluš­nosti k predstaveným a po nespokojnosti ľudí musel jej dĺžku skrátiť.  

Bilokácia je schopnosť byť na dvoch miestach súčasne. Aj toto je oblasť, kde je Páter Pio akoby doma.

Taktiež vedel odpovedať na korešpondenciu v rôznych jazykoch, hoci sa ich nikdy neučil. Neustále bolo vidieť na jeho ruke omotaný ruženec.

Na otázku kapucínskeho brata, ktorý sa pomodlil tri ružence, odpovedal: „Ja ich mám dnes za sebou šesťdesiatštyri.“ A usmial sa popod fúzy, ako to vedel iba on. Panna Mária bola pre neho jednoducho nebeskou „maminkou“, ktorú poznal doslova osobne. 

V stravovaní bol veľmi skromný a jedával veľmi málo. V pokročilom veku mu bez jeho vedomia prilievali do kávy kvapku koňaku, aby mu aspoň trochu zväčšili príjem kalórií. 

Duchovné deti boli ním vedené duchovnosťou vtedajšej doby, ktorá je však živá dodnes. Dôkazom toho sú aj po celom svete rozšírené modlitbové skupiny Pátra Pia; na Slovensku v Košiciach a Hlohovci. Zaväzujú sa k mesačnej svätej spovedi, svätému prijímaniu, adorácii raz do týždňa a čítaniu Svätého písma.

Pio pristupoval k svätej spovedi každý deň. Často budil svojho spovedníka so slzami v očiach a prosil ho o sviatosť zmierenia. Sám ju veľmi rád sprostredkovával dušiam, ktoré mu Pán posielal.

Som hriešnik, ktorý je príkladom Božieho milosrdenstva 

Páter Pio mal dar vidieť do budúcnosti. Jednému mladému páru povedal, aby necestovali hneď domov. Oni napriek tomu vyrazili a pri dopravnej nehode zahynula manželka. Manžel prišiel na druhý deň za Pátrom Piom, ktorý ho so slzami objal a ponúkol mu, nech zostane v San Giovani Rotonde. Keďže bol lekárom, Pio mu požehnal ruky a stal sa z neho „zázračný“ lekár v nemocnici – Dome úľavy v utrpení. Táto nemocnica bola dielom a ovocím apoštolátu Pátra Pia.

Nikdy nerozprával o tom, ako on chápe utrpenie. On ho totiž žil. A jeho túžba zmierniť utrpenie iných ľudí ho viedla k usmerneniu obrovských finančných darov na stavbu tejto dodnes fungujúcej a modernej nemocnice. Pio sa nikdy nedotkol ani jednej mince či bankovky. Často hovorieval: „Nedávajte ich mne. Mne nepatria.“

Na jeho príhovor sa udialo mnoho zázrakov. No boli aj takí, u ktorých k zázraku nedošlo. Jedného dňa sa ho pýtali, prečo nie je uzdravený postihnutý syn talianskeho podnikateľa. Odpovedal: „Uzdravenie by mu znemožnilo spásu.“

Často šepkal: „Som hriešnik, ktorý je najväčším príkladom Božieho milosrdenstva pre všetky úbohé duše na zemi.“ 

Drahý Pio, počkaj na nás

Drahý Pio, povedal si, že neprekročíš bránu neba, kým ňou neprejde tvoje posledné duchovné dieťa. Tak si na nás, prosím, počkaj. Bohu vďaka.

Masima