Páter Pio - muž modlitby

Páter Pio , kapucín, stigmatik, sa narodil 25. mája 1887 v Pietrelcine. Pokrstili ho hneď na druhý deň, lebo bol veľmi slabý. Dali mu meno Francesco. 

Bol v poradí druhým synom Grazia Forgiona (+1946) a Márie Giuseppy Di Nunzio (+1929). Rodičia boli chudobní, jednoduchí ľudia. Boli analfabeti, ale ich vieru "z počutia" živila horlivá modlitba.  V takejto atmosfére chudoby a prostej nábožnosti vyrastal budúci františkán kapucín. Významnejšie je však to , že keď mal päť rokov, začal, podobne ako svätá Veronika Giuliani, a určite nie bez prispenia Božej milosti, pociťovať naliehavé nutkania zasvätiť sa Pánu Bohu. Aj preto vyhľadával samotu, často sa stránil detských hier s kamarátmi, až mu to mama vyčítala. Pravdou je, že sa radšej túlal po prírode a dlhé hodiny trávil premýšľaním a rozjímaním. Ako sa neskôr počas štúdií priznal svojmu duchovnému vodcovi, práve v piatom roku života začal mať rôzne zjavenia a extázy, ktoré ho neopustili až do konca života.

Mnohí budú možno rozčarovaní, keď sa teraz dočítajú, že videnia Francesca neboli vždy príjemné - o svoje práva sa totiž hlásal i diabol a trápil ho veľmi vtieravými a krutými útokmi, ktorými ho chcel odradiť od neobyčajnej životnej cesty, ktorú mu Boh pripravil a pre ktorú si ho už v rannom veku pripravoval.

Malý Francesco, aj keď ešte malé dieťa, skoro pochopil, že ak má v týchto skúškach obstáť, musí svoju všetku dôveru vložiť do modlitby. Dokonca tajne konal aj tvrdé pokánie a miesto vankúša si počas spánku dával pod hlavu kameň. Nečudujme sa teda, že pokračovanie týchto bojov logicky vyústilo do vstupu ku kapucínom a ich rádu. Ako dieťa bol citlivý a jemný. Mal naozaj chatrné zdravie, kvôli čomu musel aj prerušiť školu, ale veľmi ho to netrápilo. Chudoba, ktorá doma vládla, prinútila otca Grazia Forgiona odísť "za chlebom" do Severnej Ameriky.

Francesco Forgione pristúpil, po starostlivej príprave, v desiatom roku života k prvému svätému prijímaniu. Šťastie prameniace zo zjednotenie s Kristom prežíval veľmi hlboko. Vtedy sa už cítil ako dospelý kresťan, ktorý sa na svet pozerá očami viery.

Matka sa napriek chudobe postarala o synovo vzdelanie, nechcela, aby zostal nevzdelaný. Pod vedením miestneho učitela Domenica Tizzaniho skončil Francesco trojročnú základnú školu. Učiteľova mienka o ňom, ktorú vyjadril pred matkou, bola nasledovná: "Musím ti úprimne povedať, že nebudeš mať z neho veľkú radosť. Je fyzicky slabý a na učenie nemá veľké vlohy. Je to obyčajný človek." A takýmto obyčajným, prostým, nenáročným človekom ostal do smrti.

Máriu Giuseppu názor učiteľa neodradil od toho, aby pre syna zabezpečila ďalšie vzdelanie a tak Francesco na jej žiadosť začal študovať na gymnáziu, i keď to domáci rozpočet značne zaťažovalo.

Na gymnáziu ho učil zbožný a známy Angelo Caccavo, ktorý učil mládež z Pietrelciny a okolia už tridsať rokov.

Francesco vtedy otcovi do Ameriky okrem iného napísal: "Teraz som u nového učiteľa. Učenie mi ide čoraz lepšie, čo teší mňa a rovnako aj mamu." Bola to pravda, učivo troch tried gymnázia zvládol za dva roky.

Veľký dojem naňho urobil mladý kapucín brat Kamil, ktorý prišiel do Pietrelciny ako kveštár (žobravý mních) vyberať almužnu. Páčila sa mu jeho brada a hnedý hábit, dobre vystrihnutý a priliehavý. V rozhovore s bratom Kamilom počul, okrem iného, aj o živote zasvätenom Bohu, o potrebe odriekania, o vernosti Bohu a o pokání.

Tento rozhovor mu utkvel hlboko v pamäti a silne zapôsobil na jeho ďalší život. Rozhodovanie pre jeho povolanie dozrievalo pred Oltárnou sviatosťou, kde sa často a ochotne zdržiaval a Kristovi predkladal všetky svoje záležitosti.

"Chcem vstúpit do rádu brata Kamila," pevne sa rozhodol a neodradila ho ani negatívna odpoveď, z dôvodu nedostatku miest, od provinciála kapucínov. 

"Počkám," povedal a po zrelej úvahe sám napísal žiadosť a pokojne čakal na odpoveď. Tá prišla - Francesco bude prijatý do rádu kapucínov po predložení svedectva o krste, birmovaní, o morálnom profile s doložením školského vysvedčenia a náčrtu rodinnej situácie.

6. januára 1903 sa Francesco po svätej omši rozlúčil s pánom farárom, matkou, súrodencami, príbuznými a so známymi. Rozlúčka bola ťažká, bolestná. Matka mu na záver povedala: "Povolal ťa svätý František, choď teda s jeho i mojím požehnaním."

Rehoľník: Francesco Forgione vstúpil do noviciátu františkánskeho rádu kapucínov v neďalekom Morcone, ktorý si sám vyhliadol. Tam po rekolekciách odovzdal svetský odev a dostal rehoľné rúcho na znamenie pretrhnutia pút zo svetom. Dostal aj rehoľné meno: Pius z Pietrelciny.

Rehoľný život bral od samého začiatku vážne. Veľa ho to stálo, lebo bol fyzicky slabý. Jednako ale nešetril sily, len aby dosiahol ideál kapucínskeho života, ktorý ho fascinoval.

V roku 1904 skončil brat Pio v San Elia a Piasini gymnázium a v Montefuscuzačal študovať rétoriku, filozofiu a teológiu.

V roku 1906 sa jeho zdravotný stav tak zhoršil, že lekár mu odporučil oddych, lepšiu výživu a veľa odpočinku na sviežom vzduchu. Predstavení sa rozhodli ho poslať do rodnej Pietrelciny, lebo sa nazdávali, že podnebie rodiska bude preňho v danej situácii najlepšie.

Pietrelcina je staré mestečko, existujúce už v jedenástom storočí, má štyritisíc obyvateľov a leží na svahoch Apeninského pohoria v nadmorskej výške 351 metrov. Tam sa mu v priebehu dvoch mesiacov pomaly vracali sily. Vtedy sa stretol aj s otcom, ktorý sa vrátil z Ameriky.

27. januára 1907 zložil večné sľuby. Rok na to sa jeho zdravotný stav (vysoké horúčky a celkové oslabenia, ktorým lekári nevedeli prísť na príčinu) natoľko zhoršil, že na bol na istý čas nútený zanechať kláštorný život a pokračovať v štúdiu v súkromí.

Zdravotné potiaže a telesná slabosť ustupovali pomaly, zvoľna, no aj napriek tomu bol 10. augusta 1910 v prítomnosti matky (otec bol tentoraz v Južnej Amerike), príbuzných a známych, vysvätený v dóme Benevente za kňaza a stal sa tak pátrom Piom. 

Primičnú svätú omšu slúžil 14. augusta v rodnej farnosti. Na túto výnimočnú udalosť prišli takmer všetci obyvatelia Pietrelciny. Ale aj potom - až do roku 1916 žil pri rodine a do kláštora sa vracal iba na kratučké obdobia. Všetko mu bolo iba na osoh, s obyvateľmi kraja tak splynul, že s nimi hovoril v rodnom nárečí.

Počnúc 7. septembrom 1911 sa uňho jedenkrát v týždni začali objavovať Kristove rany na dlaniach a nohách, sprevádzané prudkými bolesťami, ktoré však vždy zasa zmizli, takže sa mu to darilo všetko tajiť. neskôr sa k týmto ranám raz v týždni pridalo i prežitie Ježišovho bičovania a korunovania tŕním. Aj preto v októbri 1911 upadol do vysokých horúčok a podivných stavov, ktoré mali za následok, že po dobu 21 dní nemohol prijímať žiaden pokrm a žil iba z eucharistie. Potom to všetko skončilo a v roku 1916 musel narukovať na vojnu ako sanitár. Ale aj tu pokračovali ťažké útoky zo strany diabla a zdravotné potiaže a tak ho po krátkej dobe prepustili do zálohy.

V septembri 1916 sa "dočasne" presťahoval do San Giovanni Rotondo, ab na čerstvom vzduchu upevnil svoje zdravie. Božia Prozreteľnosť však mala iné plány a Pio zostal v San Giovanni Rotondo nastálo až do svojej smrti, po dobu celých päťdesiatdva rokov, s výnimkou obdobia vojenskej služby a krátkych pobytov inde. Od augusta 1916 bol už totiž rektorom serafínskej školy v San Giovanni Rotondo, kde sa venoval bežným povinnostiam. Okolo neho sa postupne začala utvárať duchovná rodina, ktorá sa každým dňom zväčšovala. Staral sa o ňu svojimi príhovormi, povzbudeniami a zvlášť nutnou korešpondenciou, ktorú však musel v niektorých rokoch na pokyn cirkevných úradov prerušiť. Boli to celé koše korešpondencie, s ktorou mu museli pomáhať spolubratia. Väčšinu listov prezrel iba zbežne, ľudia však dostávali správne odpovede.

20. Septembra 1918 sa mu stalo niečo, čo mu celkom zmenilo život. Keď sa modlil pred krížom v chórovej kaplnke starého kostola v San Giovanni Rotondo, mal náhle videnie - o mesiac neskôr sám napísal o tomto mimoriadnom zážitku svojmu duchovnému vodcovi Benediktovi od svätého Marka in Lamis: "Po slávení svätej omše som sa modlil v chóre a tu som bol zaskočený akýmsi spočinutím podobným sladkému spánku. Všetky vonkajšie i vnútorné zmysly a tiež schopnosti duše sa nachádzali v nepopísateľnom stíšení.[...] A zatiaľ čo sa toto všetko dialo, uvidel som sám seba pred tajomnou Osobnosťou." Keď táto Osobnosť odišla, Otec Pio si všimol, že jeho ruky, nohy i bok "boli prebodnuté a rinula sa z nich krv."

Správa o tejto udalosti sa rozniesla rýchlosťou blesku a zároveň sa šíril aj chýr o hlbokom náboženstve Pátra Pia i nezvyčajných javoch, ktoré sa s jeho osobou spájajú. 

Svet videl v stigmatách senzáciu, pričom Páter Pio ich pokladal za trest Božej spravodlivosti. Hovorieval: "Pre mňa je veľmi ťažké znášať tento oheň, ktorý Ježiš zapálil v mojom maličkom srdci. Som stravovaný láskou k Bohu a k blížnemu." 

To spôsobilo, že za ním chodilo čoraz viac ludí. Modlil sa s nimi, bol im k dispozícii v spovednici, radil im. Pretože prichádzali početné zástupy veriacich, pomáhali mu aj iní rehoľní kňazi. Počet pristupujúcich k svätému prijímaniu rástol. Páter Pio začal v tom čase stavať nemocnicu. 

Starý kláštor klarisiek prestaval s pomocou niektorých lekárov na nemocnicu, ktorú zasvätili svätému Františkovi. Boli v nej dve izby s dvadsiatimi lôžkami, operačná sála a pomocné miestnosti. 

Nemocnica, ktorú otvorili v roku 1925 bola malá, ale pre potreby mestečka San Giovanni Rotondo a pre jeho okolie vystačila. 

Laici, ktorým toto dielo zverili sa však svojich povinností dobre nezhostili. Nemocnica začala upadať. Skvelá iniciatíva pátra Pia bola premárnená a nemocnica v polovici tridsiatich rokov prestala existovať. Jej skazu zavŕšilo v roku 1938 zemetrasenie, kedy sa časť budovy zrútila. 

Všade tam, kde sa rozvíja dobro, objavuje sa aj zlo. O Pátrovi Piovi začali kolovať čoraz nevyberanejšie klebety a ohovárania. Aby sa predišlo nezdravému rozruchu okolo jeho osoby aj činnosti, Posvätné ofícium uvalilo naňho v roku 1923 isté obmedzenia. Odporúčali mu napríklad neslúžiť svätú omšu o tej istej hodine, ale v rôznom čase, neukazovať stigmy a nedávať si ich bozkávať, neodpovedať na listy. Nadšenie okolo Pátra Pia však napriek týmto opatreniam vzrastalo. Ľudia mali obavy, aby ho zo San Giovanni Rotondo nepreložili do iného kláštora, preto pozorne sledovali kláštor kapucínov, obsadili cesty a kontrolovali prichádzajúcich do kláštora, i tých, čo z neho odchádzali. 

Aj preto sa v roku 1931 Posvätné ofícium rozhodlo pozbaviť pátra Pia všetkých kňazských funkcií, s výnimkou možnosti slúžit svätú omšu v domácej kaplnke, avšak bez akejkoľvek účasti. Podobné obmedzenia mu v rokoch 1960 - 1964 uložil i apoštolský vizitátor. Tieto opatrenia boli určite bolestivé, ale Otec Pio kategoricky odmietal snahy niektorých svojich ctiteľov, ktorí sa snažili tieto nariadenia nejako obísť a zaobstarať mu slobodu. Totiž, Páter Pio miloval tou istou láskou Ježiša i jeho Snúbenicu Rímsku Cirkev, ktorú vždy považoval za svoju Matku, aj keď mu na tvári spôsobovala veľa vrások.

2. apríla 1932 napísal Manfredomskému biskupovi Andreovi Cesaranovi: "Z hlbokého ticha svojej celičky počujem ako ozvenu falošné hlasy, ktoré sa točia okolo mojej úbohej osoby. Som veľmi znechutený nevhodným správaním, ktoré majú falošní proroci, ktoré sa oháňajú mojim menom. Musel som ich varovať, [...], aby krotili toto svoje nadšenie a rešpektovali to, čo nariadilo Posvätné Ofícium." Ako pravý syn svätého Františka, aj on v sebe živil "veľkú dôveru v kňazov, ktorí žijú podľa pokynov svätej rímskej Cirkvi." 

Všetko zlé je na niečo dobré, ako vraví porekadlo a Pio týmto obmedzením získal viac času na modlitbu a čítanie, čím sa vlastne pripravoval na veľké úlohy, ktoré ho ešte len čakali. 

Po celú dobu, čo tieto reštrikcie trvali, chodili za ním lekári, vyšší cirkevní hodnostári a štátni úradníci, aby zakadým mohli konštatovať len to, že námietky voči nemu boli vznesené neodôvodnene. 

Jeho vnútorný pokoj, prostota, dobrota a úplná odovzdanosť do Božej vôle každého uchvacoval. Zhodovali sa v názore, že páter Pio je človek, ktorého Boh zvláštnym spôsobom vyvolil a obdaril. V napätej atmosfére, ktorá panovala, bol najpokojnejší azda len samotný Pio, vždy ochotný podriadiť sa každému príkazu cirkevnej vrchnosti. Vytrvalo hovorieval: "Bolesti, to sú poklady Ducha." 

Medzitým dostal od Boha okrem daru videnia do svedomia a skrytých myšlienok človeka (kardiognoza) tiež schopnosť byť súčasne na dvoch miestach (bilokácia), ktoré mu umožnili byť celkom slobodný, venovať sa modlitbe a súčasne byť v dobe slobod aj k dispozícii pre službu ľuďom. 

Reštrikcie boli napokon, po podrobnom preskúmaní celej záležitosti, 15. júla 1933 odvolané a opäť mohol slúžiť sväté omše v kostole za účasti veriacich a spovedať v spovednici. 

Jeho svätosť, pokora a mimoriadne charizmy spôsobili, že mnohí sa naňho obracali s prosbou o modlitbu, radu, či usmernie a duchovné vedenie. 

Od roku 1936 začal naplno rozvíjať svoju činnosť a vzniká jeho »Casa Sollievo della Sofferenza« (alebo Dom úľavy v utrpení), ktorý bol mohutným pokusom sprístupniť kvalitnú lekársku starostlivosť i tým najbiednejším. 

V jeho rodnej obci súčasne vznikal nový kláštor. Oboje boli postavené celkom z darov veriacich. Ani jeden kameň nebol kúpený. O svojej nemocnici vždy zdôrazňoval: Nechcem prinášať úľavu iba telu, to by bola len dobre vybavená klinika, »prineste nemocným Boha«. Poliklinika bola slávnostne otvorená 5. mája 1956 za prítomnosti kardinála Giacoma Lercaro. 

Keď pápež Pius XII. vystúpil s výzvou na modlitbu a modliacich sa ľudí nazval evanjeliovým kvasom kresťanského života a tajomstvom sily, ktorá odporuje zlu a zápasí o dobro, páter Pio povedal, že výzva pápeža nemôže ostať bez ozveny. Veriacich začal povzbudzovať k modlitbám a sám tieto modlitby viedol. 

Na duchovnú podporu "Domu úľavy," stovky jeho »duchovných detí» začali vytvárať »Gruppi della preghiera« (skupiny modlitby), ktoré sú dnes po celom svete. 

Otec Pio vravieval: "Dajte mi jeden deň v týždni a ja vám dám celý týždeň." Na mysli mal zvlášť silný postoj kajúcnosti v piatok - všetky svoje trápenia a ťažkosti znášať radostne z lásky k Ježišovi a k spáse duší a tak duchovne podopierať dielo Otca Pia. "Bez modlitby je náš Dom úľavy v utrpení niečo ako rastlinka bez vzduchu a bez slnka."

V tej istej dobe vzrástol aj počet ľudí, ktorí túžili prijať sviatosť zmierenia u Otca Pia, preto musel byť zavedený poradovník a čakania doba bola niekoľko dní. Tiež starý kostol u nestačil a musel byť postavený nový kostol Panny Márie Milostiplnej (Santa Maria delle Grazie). 

Do San Giovanni Rotondo s nádejou prichádzali nespočetné zástupy (anonymných pútnikov, a zvlášť tiež osobností filmového i divadelného života...) po tej ceste, v tejdobe už spevnenej, ktorá bola celé storočia sotva viac než iba napoly opustená horská cesta. 

Páter Pio bol skutočne človekom spovednice, ktorý tejto delikátnej službe venoval premnohé hodiny, pre ktorú dostal dar jedinečného rozlišovania - stačil mu jediný pohľad, aby pochopil, nakoľko je kajúcnik disponovaný a aby prenikol až do skrytých hlbín duše, kde často videl skryté drámy, staré, šikovne zatajené viny, kruté pochybnosti a hlboké otazníky. 

Vedel čítať v srdci každéh a rozhodne ponoriť skalpel do rany, tak, ako to vedia len Boží ľudia, ktorých jediným cieľom je Božia sláva a dobro duší. 

Ako skutočne zamilovaný do Pána Boha, bol slobodným človekom, imúnnym pred každým ľudským ohľadom až do tej miery, že sa niekedy ukazoval ako veľmi málo zdvorilý alebo agresívny - na nikoho nebral ohľad, každému povedal to, čo mu mal povedať a pozornosť ochotne venoval i tej najobyčajnejšej žene aj napriek tomu, že mu bola ohlásená návšteva jeden kňažnej z kráľovskej krvi (ktorá bola tak nútená trpezlivo čakať, kým príde na poradie). 

Páter Pio musel svoje jednanie písomne ospravedlniť predstavenému vo Foggii. "Pokorne prosím o odpustenie, keď som kňažnú Máriu Jose nechal čakať, ale pred ňou bola jedna dedinská žena, chudobná mlynárka, ktorá sa ku mne občas chodieva spovedať a svoje malé deti musí zverovať do opatery susedke. A jej srdce je vždy plné obáv o tieto nevinné duše, ktoré každú minútu čakajú na návrat svojej mamičky. Isteže, obidve sú matky, obidve majú svoje trápenia. Nemohol som však opustiť jednu mamičku, aby som utekal za druhou. Nakoniec, obidve pristúpili k Ježišovi a on rozpažuje paže ku všetkým, tiež k tým, ktorí čakajú a vedia čakať."

6. augusta 1959 sám Otec Pio zažil telesné uzdravenie pri stretnutí so sochou Panny Márie Fatimskej, ktorá vtedy putovala po Taliansku. Od tej chvíli k nej cítil zváštnu náklonnosť. 

22. septembra 1968 však i preňho prišiel jeho posledný deň. Pri rannej svätej omši náhle omdlel, popoludní ešte nabral toľko sily, že požehnal pútnikov, v noci sa ešte vyspovedal a skôr než v noci, 

23. septembra 1968 o 2,30 zomrel, povedal spolubratovi tieto posledné slová: "Prosím, poďakujte všetkým spolubratom za lásku, ktorú mi vždy preukazovali a mojím menom ich poproste o odpustenie za potiaže, ktoré museli kvôli mne ustáť, za zlý príklad a pohoršenie, ktoré som snáď niekedy dal. Modlite sa za moju dušu. Ježišu, Mária, Ježišu, Mária..."

Keď zomrel, veriaci i neveriaci boli presvedčení, že zomrel svätec. Jeho vystavené telo v rakve muselo dokonca byť niekoľkokrát prezlečené do nového habitu, lebo nekonečné davy ľudí, ktoré sa mu chceli naposledy pokloniť, si nenápadne odstrihávali na pamiatku kúsočky z jeho oblečenia. Je teda logické, že netrvalo dlho a bol zahájený proces, ktorý mal byť konečným výsledkom oficiálneho potvrdenia jeho svätosti. 

Už 4. novembra 1969 začalo prejednávanie kauzy jeho blahorečenia, 20. marca 1983 bol oficiálne zahájený poznávací poces o živote a čnostiach služobníka Božieho a 21. januára 1990 bola uzavretá diecézna fáza. 

21. decembra 1990 vydal Ján Pavol II. dekrét o pravosti zázraku na Marii Consiglii De Martino zo Salerna a stanovil dátum blahorečenia na 2. máj 1999. 

Dňa 28. septembra 2001 bol potvrdený zázrak na malom chlapcovi menom Matteo Colella, ktorému v dôsledku pokročilej meningitídy zlyhaly vnútorné orgány a upadl do kómy. Jeho rodina sa však modlila na hrobe Pátra Pia a chlapec sa náhle celkom uzdravil. 

Čo napísať na záver o tomto kapucínovi, o ktorom bolo napísaných viac než 200 životopisov? Predovšetkým asi to, že on, ako i mnohí iní svätí sú zreteľným svedectvom, že Boh sa o svoj ľud stará. Kardinál Lercaro povedal krátko po jeho smrti: "Spolu s ním zamlknú mimoriadne skutky, ktoré upriamovali pozornosť sveta do tohto malého kláštora v pohorí Gargano: stigmaty, tajomná vôňa, ktorá sa okolo neho šírila, dar prorokovania, pohľad do srdca človeka,... nepopriem, ani nepotvrdím, to nechávam na posúdení Cirkvi. So svätým Pavlom sme však presvedčení, že tieto dary Ducha Svätého udeľuje Boh slobodne komu chce, nie preto, aby zväčšili slávu človeka, ale pre dobro mystického tela, t.j. cirkevného spoločenstva, ktorého hlavou je Ježiš Kristus." Všetky zázračné javy Pátra Pia totiž svätosť nespôsobujú, ale iba dosvedčujú. 

Páter Pio bol veľký muž modlitby a pomocník v utrpeniu, bojoval so zlým, ale Pán mu dával víťazstvo.