Páter Pio: Obracali sa aj zatvrdnutí ateisti

Francesco Forgione, neskôr známy ako Otec Pio, sa narodil 25. mája 1887 v talianskej Pietrelcine a bol tak chatrného zdravia, že ho rodičia dvanásť hodín po jeho narodení pokrstili, pretože sa báli, že čoskoro umrie. Toto slabé dieťa však malo naplniť vo svete mimoriadne dôležité poslanie.

Boh Františka povolal a pripravil k zvláštnej úlohe, a síce k neustálemu zápasu so satanom o spásu duší. Už pred vstupom do noviciátu mal víziu tohto dramatického zápasu, ktorú podrobne opísal. Boh ho obdaroval mimoriadnymi darmi.

Život Otca Pia bol zvláštnym znamením, poukazujúcim na neviditeľnú nadprirodzenú Božiu skutočnosť, ktorá je základom a prameňom existencie sveta, poznávaného našimi zmyslami.

Od skorej mladosti mal nadprirodzený dar vidieť Ježiša, Matku Božiu, svojho anjela strážneho a svätých a mohol s nimi hovoriť. Otec Pio mal tiež rad aj ďalších mimoriadnych darov. Celý svoj život zvádzal úporný boj so satanom a celými zástupmi nečistých duchov. Päťdesiat rokov nosil na svojom tele trvale krvavé rany, znamenie Kristovho utrpenia.
Otec Pio mal tiež dar bilokácie, čiže premiestňovania sa mimo svoje telo bez obmedzenia času a priestoru. Vedel čítať v ľudských mysliach, poznal podrobnosti zo života ľudí, s ktorými sa stretol prvýkrát. Jeho prostredníctvom dochádzalo k udivujúcim obráteniam a zázračným uzdraveniam.

Okolo osoby talianskeho rehoľníka sa ustavične diali veci tak mimoriadne, že uvádzali vo veľký úžas a zmätok ľudí, ktorým sa skutočnosť duchovného sveta zdala málo reálna, pokiaľ v nej vôbec verili.

Sám Otec Pio napísal: „Nemám voľnú chvíľku. Celú dobu trávim oslobodzovaním svojich bratov zo satanových nástrah. Boh nech je velebený (...). Najväčšou láskou je vytrhnúť duše satanovi a získať ich pre Ježiša Krista. To je presne to, čo robí stále vo dne v noci. (...) Nespočetné množstvo ľudí z rôznych spoločenských vrstiev a oboch pohlaví sem prichádza za jediným cieľom: vyznať hriech, a potrebujú ma len na tento účel. Sú to nádherné obrátenia.“(Listy, 3. 6. 1919)

Otec Pio bol pre všetkých hriešnikov živým znamením Božieho milosrdenstva. Väčšinu svojho času trávil v spovednici; práve tam jeho prostredníctvom dochádzalo k najväčším obráteniam, zázrakom Božieho milosrdenstva. 

Od roku 1920 spovedal devätnásť hodín denne, zaoberal sa tiež duchovným vedením a udržiaval bohatú korešpondenciu. Takto písal otcovi Bonaventúrovi: „Hodiny odbíjajú polnoc. Vyčerpaný nadmierou práce po celom dni beriem do ruky pero, aby som napísal niečo o svojej duši (...). Nemôžem nájsť nijakého odpočinku, som unavený a pohrúžený do krajnej horkosti v najbeznádejnejšej samote, v najväčšom trápení, nie preto, že sa mi nedarí nájsť svojho Boha, ale pretože pre Neho nemôžem získať všetkých svojich blížnych.“ (Listy, 6. 11. 1919 ) 

Až o viac ako desať rokov neskôr musel skrátiť dobu určenú na spoveď kvôli svojmu zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu. Vďaka jeho modlitbe, utrpeniu, svedectva života a kňazskej službe sa obracali najtvrdší ateisti.

Známy taliansky advokát César Festa, poradca talianského kráľa Viktora Emanuela III., bol v čele slobodomurárskej lóže v Ligúrii a nezmieriteľným nepriateľom cirkvi. O Otcovi Piovi sa dozvedel od svojho bratranca dr. Giorgia Festu. So sústrasťou i výsmechom prijal informácie o stigmách, zázračných uzdraveniach, bilokácii a ostatných mimoriadnych udalostiach spojených s osobou talianskeko kapucína. Napriek tomu ho to zaujalo a plný zvedavosti sa vydal do San Giovanni Rotondo. Stál stranou a pozoroval prichádzajúceho Otca Pia, ktorý sa v jednom okamihu na neho obrátil a povedal: „Ako to? Vy ste slobodomurár a prišiel ste sem?“

„ Áno, to je pravda,“ odpovedal Festa. 

„Povedz mi, synu, aká je hlavná úloha slobodomurárstva,“ opýtal sa potom kapucín. 

„Boj s cirkvou,“ odpovedal Festa úprimne.

Rehoľník vzal advokáta za ruku a dlho s ním hovoril osamote. Rozprával mu vtedy medzi iným podobenstvo o márnotratnom synovi z evanjelia.

Keď Festa, ktorý bojoval s cirkvou už 25 rokov, počúval Otca Pia, cítil, že sa s ním začína diať niečo zvláštne. V jednu chvíľu došiel k pevnému rozhodnutiu: musím zmeniť svoj život a zmieriť sa s Bohom. Pokľakol teda pred rehoľníkom a poprosil ho na mieste o spoveď. 

„Je ešte príliš skoro, Boh ti dá poznať, kedy to ma prísť," odpovedal kapucín. 

Advokát sa vrátil do Janova, ale po týždni znovu prišiel do San Giovanni Rotondo. Otec Pio ho prijal a počas spovede došlo uňho k zázraku duchovného obrátenia tohto známeho predáka slobodomurárstva v Taliansku.

César Festa sa rozhodol napraviť všetko zlo, ktoré cirkvi spôsobil počas svojej činnosti v slobodomurárskej lóži. Jeho "bratia" slobodomurári boli v šoku, keď sa dozvedeli o obrátení svojho predstaveného. Pozvali ho pred slobodomurársky tribunál a pohrozili mu prísnymi sankciami. Advokát sa však nedal zastrašiť a pred slobodomurárskym súdom vyhlásil, že z vlastnej vôle opúšťa lóžu a stáva sa veriacim synom cirkvi, ktorú bude obhajovať do konca svojho života.

Pred týmto vyhlásením dostal od Otca Pia znamenie jeho prítomnosti vďaka tajomnej vôni a listu, ktorý obsahoval jediné slovo: "Odvahu."

Otec Pio poskytoval znamenie svojej prítomnosti ľuďom, ktorí od neho boli vzdialení tisíce kilometrov, a činil to vôňou, ktorá trvala kratší či dlhší čas, niekedy dokonca aj niekoľko hodín. Neraz ju cítilo viac ľudí; často bola veľmi intenzívna a prenikavá, niekedy jemná. Všetkým prinášala pocit pokoja; jedným pripomínala arómu levandule, iným jazmínu, ruže, fialiek alebo kadidla. Vôňa svätosti ... 

Obrátený advokát Festa a najmä jeho prvá púť do Lúrd prebehla s veťkým ohlasom v médiách. Od tej doby sa tento slávny advokát stal neohrozeným apoštolom Krista a duchovným synom Otca Pia. 

Festov príklad spôsobil, že ďalší vyhlásený bojovný ateista Ezio Saltamerenda, známy vedec, riaditeľ inštitútu bioterapie v Janove, sa zo zvedavosti tiež vydal do San Giovanni Rotondo, aby sa stretol s Otcom Piom. 

Saltamerenda sa verejne posmieval veriacim ľuďom a hovoril, že ak Boh existuje, potom len pre slabých a hlúpych. Bol teda veľmi prekvapený, keď sa ho Otec Pio pri prvom stretnutí priamo opýtal: „Čo je najdôležitejším cieľom tvojho života?“ 

„Rozmnožovanie druhov,“ odpovedal profesor. 

„Bež odtiaľ, ničomník! Či necítiš, že tvoja duša je v stave rozkladu?“ povedal kapucín a dotkol sa rukou jeho úst. 

Saltamerenda ihneď po tom odišiel, vrátil sa domov, ale celý čas cítil ten dotyk a zvlášť silnú vyzvu na obrátenie. Bolo to také silné vnútorné nutkanie, že po krátkej dobe prišiel späť do San Giovanni Rotondo, ale už so zámerom ísť na spoveď. 

Keď ale prišiel do spovednice, Otec Pio ho poslal preč a prikázal mu, aby sa najskôr dobre pripravil. 

Saltamerenda blúdil po okoli San Giovanni Rotondo a premýšľal o svojom doterajšom živote. Po niekoľkých dňoch vnútorného boja išiel znovu k Otcovi Piovi, ktorý po vypočutí jeho celoživotnej spovede mu vymenoval všetky najskrytejšie hriechy, ktoré sám penitent nevyznal, pretože na ne už dávno zabudol. 

Keď Saltamerenda dostal rozhrešenie, pocítil veľkú úľavu a zbavil sa ťaživého bremena zla. Bola to najväčšia radosť celého jeho doterajšieho života. Od tej chvíle sa stal horlivým kresťanom, ktorý sa každodenne vytrvalo modlí, pravidelne pristupuje k sviatostiam a žije podľa požiadaviek evangelia.

Ďalší zaťatý ateista dr. Francesco Ricciardi, lekár v San Giovanni Rotondo, takisto na počiatku so zápalom odporoval Otcovi Piovi. Takto pôsobil až do roku 1928, kedy ochorel rakovinou žalúdka. Lekárske konzílium vtedy potvrdilo, že mu zostáva iba niekoľko týždňov života. 

Dr. Ricciardi napriek tomu nechcel o spovedi ani počuť. Otec Pio sa však rozhodol navštíviť nemocného lekára a bol pri ňom, v jeho izbe, dlho. Chorý sa počas tohto stretnutia pohnutím rozplakal. Vyspovedal sa a prijal sväté prijímanie. 

Ricciardi sa po prijatí sviatosti, k veľkému úžasu všetkých, z rakoviny úplne uzdravil. Potom sa s Otcom Piom spriatelili a zakrátko sa z neho stal človek hlbokej viery a modlitby. Podobných príbehov mužov aj žien je určite veľa...

Otec Pio vo svojej modlitbe a činnosti vždy vyjadroval Najväčšiu Spasiteľovu túžbu: aby všetci ľudia boli spasení. Modlil sa za hriešnikov nielen preto, aby ich zachránil od večného zatratenia a priviedol ich k obráteniu, ale bral na seba tiež ťažobu ich hriechu a z toho vyplývajúce utrpenia. 

Je známy fakt, že keď sa ho jedna z jeho duchovných dcér opýtala ako dlho trpí, odpovedal: „Celú dobu, dcéra moja, a to od materského lona. Toľko trpím, ako len môže trpieť niekto, kto na seba berie celé ľudstvo.“

Bolo to zvláštne povolanie a význačné poslanie - trpieť za spásu všetkých spolu s umučeným a ukrižovaným Ježišom. Otec Pio prijal Kristovo pozvanie, aby spolu s Ním niesol kríž našej spásy . Bral na seba ťažobu hriechu a utrpenie ľudí, ktorí k nemu prichádzali. Takto písal svojim duchovným dcéram: „Všetci pomáhajte tomu, ktorý nesie kríž všetkých.“ 

K Bohu Otcovi sa zase modlil nasledujúcimi slovami: „Učinil si, že som vstúpil na kríž Tvojho syna a snažím sa čo najviac sa k tomu prispôsobiť. (...) Ak musí meč padnúť, nech padne len na moju hlavu...  Áno, chcem byť obeťou...  Pošli ma aj do pekla, len aby som Ťa miloval a aby všetci boli spasení, áno, všetci.“

Otec Pio ustavične plnil Ježišove príkazy, aby dokonalou  poslušnosťou  Jeho vôle posvätil seba aj ostatných. Často pripomínal, že viera a láska k Bohu začínajú zavedením vnútorného rádu, usporiadaním svojho života. Veriacich preto vyzýval, aby sa odvrátili od hriechu - pravidelným pristupovaním k sviatosti pokánia a Eucharistie, a tiež aby si urobili denný program, v ktorom bude čas na vytrvalú dennú modlitbu, solídnu, poctivú prácu, nevyhnutný odpočinok a na činnú lásku k blížnemu, ktorá sa musí prejevovať skutkami milosrdenstva a ochotou odpúšťať všetkým všetko, a tiež tým, že v srdci nebudeme chovať nechuť voči druhému a nebudeme pamätať na krivdy.

Masima