Páter Pio a pápež Ján Pavol II.

Páter Pio bol nesporne mimoriadnym svätcom, ktorého ohlas dosahuje neslýchaných rozmerov. V dejinách Cirkvi sa vyskytuje iba jeden kňaz so stigmami a to práve Otec Pio. Pre tajomnú prítomnosť stigiem na jeho tele bol nazývaný "alter  Christus," druhý Kristus.

Páter Pio bol počas života v istom slova zmysle nepohodlným rehoľníkom. Jeho pozemský osud sa vyvíjal medzi silnými protikladmi, kedy proti nemu stáli aj cirkevní predstavení - napomínali ho, trestali, nedôverovali mu, dokonca ho aj odsúdili. Toto všetko ho sprevádzalo ako ťaživý tieň ešte aj po smrti, priťažil mu aj pri samotnom procese beatifikácie, ktorý sa vyslovene vliekol. Nakoniec, on sám predpovedal: "Po smrti vzbudím ešte väčší rozruch, než počas života."

Mužom Prozreteľnosti sa však stáva Karol Wojtyla, ktorý konečne vniesol svetlo do všetkých neistôt a pochybností a nedovolil, aby byrokratické potiaže a dávne predsudky zastavili cestu Pátra Pia k svätorečeniu.

Mnohí naozaj vravia, že nebyť rozhodnutia a vyslovene "vôle" pápeža Jána Pavla II. nebol by proces svätorečenia "stigmatizovaného frátra," nikdy nedokončený.

Čo viedlo tohto pápeža k tomu, aby bol takým veľkým obdivovateľom Pátra Pia? Určite to, že mal šťastie poznať ho dôverne. Osobne sa stretli už v lete r. 1947. Trávili spolu takmer celý jeden týždeň a počas jeho dní sa dlho rozprávali. Tak mohol mladý Karol Wojtyla oceniť Pátrovu náuku a poznať jeho spiritualitu.

Karol Wojtyla bol vtedy ešte len osem mesiacov kňazom. Študoval v Ríme, zaujímal sa o mystickú teológiu a dielami sv. Terézie z Avily a sv. Jána z Kríža bol uchvátený až do takej miery, že hneď po vysvätení za kňaza požiadal svojho biskupa, aby mohol vstúpiť na Karmel, chcel sa stať karmelitánskym mníchom.

Adam Stefan Sapieha, jeho biskup, ktorý bol vtedy kardinálom - prísny a charizmatický pastier, mu povolenie zamietol.

Predstavenému karmelitánov, ktorý Wojtylovu žiadosť podporoval, povedal: "Karol je potrebný pre poľskú Cirkev a potom ním bude pre Cirkev všeobecnú."

Wojtyla sa teda musel zmieriť s tým, že zostane diecéznym kňazom a túžby stať sa kaluzurným mníchom, sa nadobro vzdať. Svoju náklonnosť k mystike ale neopustila to bol aj dôvod jeho návštevy frátra majúceho stigmy (typické znamenie mystiky) v Puglii pri Gargane.

Písal sa rok 1947 a pozícia Pátra Pia bola v lone Cirkvi vtedy dosť pokojná. Pápež Pius XII. Si "stigmatizovaného frátra" vážil a už na začiatku svojho pontifikátu Svätému Oficiu nariadil, aby Pátra Pia "nechalo na pokoji."

Stigmatizovaný rehoľník však už mal za sebou dlhú kalváriu nepochopenia a predsudkov. Od mája 1923 totiž Sväté Oficium celkom päť dekrétov a ďalšie oficiálne dokumenty, ktoré "nadprirodzenosť" mystických javov a predovšetkým stigmy, spochybňovali.

V r. 1947 bol však už klérus celého sveta oboznámený so skutočnosťami, že sa Cirkev od tohto rehoľníka dištancovala a všetkých vyzvali, aby k nemu nechodili. Karol Wojtyla ho aj napriek tomu chcel spoznať a preto, hneď, ako ukončil akademický rok, vybral sa do Gargana a na niekoľko dní sa ubytoval v kláštore, kde Páter Pio pôsobil.

V záznamoch sa píše, že sa s Pátrom stretol niekoľkokrát a teda je pochopiteľné, že sa uňho aj spovedal.

Okolo ich stretnutia kolujú po svete rôzne historky, faktom však zostáva, že Karol Wojtyla na ich stretnutie v r. 1947 nikdy nezabudol a vždy voči nemu zachovával veľkú úctu.

Dôkaz jeho úcty sa preukázal v r. 1962, keď, vtedy ešte ako mladý biskup, pobýval v Ríme na zasadnutiach II. Vatikánskeho koncilu. Vtedy si zaprisahaní nepriatelia vzali na mušku Pátra Pia, šírili o ňom klamstvá a ohovárali ho, preto bol stigmatizovaný kapucín pozvaný Posvätným Oficiom do Ríma na "apoštolskú návštevu." Po tejto návšteve sa na Pátra Pia zniesli prísne opatrenia.

Karol Wojtyla dostal ešte počas svojho pobytu v Ríme list z Krakowa, v ktorom sa mu oznamovalo, že jedna z jeho hlavných spolupracovníčok, doktorka Wanda Poltawska, psychiatrička, s ktorou dlhé roky spolupracoval v oblasti rodiny, ochorela na rakovinu. Lekári sa rozhodli, že ju budú operovať, ale nádej na záchranu bola veľmi mizivá až takmer nulová.

Pre Wojtylu to bola veľká bolesť. Nielen preto, že túto ženu dobre poznal, ale aj kvôli tomu, že doktorka Poltawska bola ešte mladá a mala štyri malé dcérky, ktoré by prišli o mamu, keďže medicína bola bezmocná.

Hneď si spomenul na Pátra Pia a napísal mu list, v ktorom opísal celú záležitosť a prosil ho o modlitbu.

K tomuto listu sa viaže nesmierne cenné svedectvo, ktoré vyrozprával Angelo Battisti z vatikánskeho Štátneho sekretariátu, a ktorý bol zároveň poverený správou "Domu uľahčenia v utrpení" - nemocnice, ktorú založil Otec Pio. List Karola Wojtylu bol odovzdaný práve jemu, aby ho doručil do San Giovanni Rotondo. Battisti teda sadol do auta a hneď sa vydal na cestu.

Keď prišiel do kláštora, pobral sa rovno za Pátrom Piom do jeho izby. Sedel v kresle pohrúžený do modlitby.

"Odovzdal som mu list," hovorí Battisti, "a nato mi Páter Pio povedal - Otvor ho a prečítaj, - Otvoril som teda list a čítal. Bol písaný v latinskom jazyku. Potom čo sa v liste opisoval prípad chorej ženy, pisateľ prosil o modlitby. Páter Pio ma počúval s hlavou sklonenou na prsiach. Keď som skončil, chvíľu zotrval v mlčaní, potom sa ku mne obrátil a povedal - Angelo, tohoto nemôžeme odmietnuť."

Battisti, ktorý veľmi dobre poznal prorockú váhu slov Pátra Pia, zostal v tej chvíli takmer šokovaný - kto je ten Karol Wojtyla, o ktorom Páter Pio prehlásil: Tohto nemôžeme odmietnuť? Keď sa vrátil do Vatikánu, začal sa naňho vypytovať, mladého poľského biskupa však nikto nepoznal.

O jedenásť dní neskôr sa Battisti znovu musel vrátiť do San Giovanni Rotondo, teraz už s novým listom, v ktorom poľský biskup ďakoval Otcovi Piovi: "... žena, s ochorením rakoviny, bola znenazdajky uzdravená, ešte prv, než ju odviezli na operačnú sálu."

Keď sa Páter Pio odobral na večnosť, Karol Wojtyla bol prvý, kto do Ríma poslal list žiadajúci zahájenie beatifikačného procesu.

V r. 1969, rok po smrti Pátra Pia, žiadali jeho bratia kapucíni biskupov celého sveta, aby poslali do Ríma Postulačný list a proces tak podporili. Mnohí biskupi písali za seba, zatiaľ čo Karol Wojtyla, vtedajší krakowský arcibiskup, oslovil celý poľský episkopát a do Ríma poslal oficiálny list celej poľskej biskupskej konferencie, v ktorom bolo písané, že "všetci podpísaní biskupi, arcibiskupi a kardináli sú presvedčení o svätosti a zvláštnom poslaní Pátra Pia, niektorí preto, že ho videli na vlastné oči, iní preto, že ho poznali zo svedectiev tých, ktorý ho počuli a o ňom aj napísali."

A bol to práve tento list, ktorý práve preto, že bol vyjadrením celej poľskej Cirkvi, mal veľkú váhu pre zahájenie procesu, ktorý sa však so zmienenými dôvodmi stretával s veľkými ťažkosťami.

V r. 1974 sa Karol Wojtyla, vtedy už kardinál, pobral počas návštevy Talianska do San Giovanni Rotondo. V tamojšom kapucínskom kláštore slávil svätú omšu a v príhovore okrem iného povedal: "Doposiaľ mám, aj po toľkých rokoch, stále pred očami postavu Pátra Pia, jeho prítomnosť, svätú omšu, ktorú slávil pri bočnom oltári, vidím ho pri spovednici... a doteraz počujem jeho slová." Povedal tiež, že sláviť Eucharistiu vedľa hrobky tohto ctihodného otca, ktorý po celý život nerobil nič iné, iba hlásal Kristovo utrpenie a zmŕtvychvstanie, bolo veľmi pôsobivé a hlboké.

Karola Wojtylu zvolili v r. 1978 za pápeža, žiaľ, beatifikačný proces dovtedy ani len nezačal a preto je nepochybné, že sa o jeho zahájenie v r. 1983 zaslúžil práve Ján Pavol II.