Páter Pio a Dieťa Ježiš

Páter Pio oslavoval Vianoce s neuveriteľnou oddanosťou a radosťou. Dni do Vianoc počítal s detskou oddanosťou. Miloval vianočné koledy, špeciálne oddanosti, zlaté rúcho, scenérie Narodenia a jeho prípravy. „Všetky sviatky Cirkvi sú krásne. Veľká noc, áno, je to oslávenie, ale Vianoce majú jemnosť, detskú nežnosť, ktorá ma chytá za srdce,“ povedal.

O tom, že vianočné sviatky patria medzi jeho obľúbené, svedčí aj list, ktorý napísal 17. decembra 1914 svojej duchovnej dcére Raffaleine Cerase: „Na začiatku novény ku cti svätého dieťaťa Ježiša sa môj duch začal cítiť znovuzrodený k novému životu. Moje srdce sa cíti byť skutočne malé na to, aby dokázalo obsiahnuť nebeské obdarovania. V prítomnosti toho Boha, ktorý sa pre nás stal telom, sa moja duša celá rozteká. Ako je možné vzdorovať láske, ktorá sa rozplameňuje stále novou vrúcnosťou?! Áno, pritisnime sa k Dieťaťu Ježišovi s nepoškvrneným srdcom a ochutnávajme, aké nesmierne sladké je milovať ho. Nikdy nezabúdam, čo platí najmä pre tieto sväté dni, modliť sa za všetkých ľudí.“

Každé Vianoce boli pre Pátra Pia príležitosťou na duchovnú obnovu, ktorá mu pomáhala a povzbudzovala, aby v sebe živil bezpodmienečnú lásku k ľudstvu, ktorú táto príležitosť symbolizovala a to predovšetkým láska k najpokornejším, chudobným a trpiacim. 

Ten, kto mal šťastie zúčastniť sa vianočnej polnočnej omše, ktorú slávil Páter Pio, nikdy na to nezabudol... Začala omša, Páter Pio v hlbokom ponorení do modlitby spomína. Poniektorí si všimli akési duchovné svetlo, ktoré  – zdalo sa – ho obklopuje. Jeho tvár bola nádherná, poznačená úžasom a radosťou. 

Páter Pio tradične nesie sochu Dieťaťa Ježiša v sprievode od chóru v kostole cez kláštor po chodbách do podlubia kláštora. Mnísi v tmavých miestnostiach držali v rukách sviečky a spievali chvály. 

Potom sa vydal k oltáru, od neho ku vianočnej postieľke, kde malého Ježiška uložil. 

Žiarivé sviece, osvetľujúce rustikálny kostol Panny Márie milosti zo 16. Storočia, sa vyžarujúcim mäkkým svetlom k tejto kráse a slávnosti pridali. 

Ježiško zostal v postieľke počas všetkých svätých dní Vianoc. Spolubratia Pátra Pia spomínajú, že vždy chcel, aby bola vianočná postieľka umiestnená oproti spovednice, aby Ježiška mohol vidieť, keď poskytoval sviatosť pokánia. V spovednici zostával každý deň celé hodiny a jeho pohľad bol upretý na sochu Dieťaťa Ježiša. 

Aj svojim duchovným deťom pripomínal: „Zostaňte blízko postieľky tohto najkrajšieho dieťaťa.“ 

Táto veľká oddanosť nemluvňaťu Ježišovi bola niečo, čo praktizoval aj ako malé dieťa. V dome rodičov v Pietrelcine sám pripravil postieľku, pracovať na to začal už v októbri. Pri pasení oviec s kamarátmi hľadal hlinu, ktorú použil na výrobu malých sôch pastierov, oviec a kráľov. Zvláštnu pozornosť venoval tomu, ako robí detského Ježiša. Tvoril ho, neustále prerábal, až kým necítil, že ho urobil správne.

Malý Francesco chcel, aby malá detská scéna bola čo najkrajšia, zapálil na nej olejové svetlá, ktoré si vyrobil z orechových škrupín, lebo v Pietrelcine nebola elektrina. 

Na polnočnú omšu 24. decembra 1922 prišla so svojou tetou aj Lucia Ladanza. V kostole boli oveľa skôr, než sa svätá omša začala. Kostol bol v túto noc taký chladný, že kapucíni priniesli do sakristie kachľovú pec. 

Lucia sa spolu s ďalšími troma ženami posadili vedľa kachlí, aby sa zahriali. Luciine spoločníčky čoskoro zaspali, no Lucia bola vzrušená, modlila sa ruženec. Keď Páter Pio zostúpil po schodoch, vedúcich ku sakristii, videla, že drží Dieťa Ježiša v náručí. 

Nebola to malá socha, ktorá bola každoročne používaná na vianočnej svätej omši – bol to skutočný kojenec Ježiš, veľmi živé dieťa. Svetlo svetla obkľúčilo Dieťa a tvár Pátra Pia krásne žiarila. 

Lucia sa užasnuto pozerala s naširoko roztvorenými očami. Páter Pio si všimol, že Lucia na neho pozerá. Keď k nej kráčal, zlaté svetlo a svätožiara Jezuliatka náhle zmizla, rovnako aj žiarivosť na jeho tvári.

Páter Pio sa potom Lucii opýtal, čo videla. „Videla som, že držíš Dieťa Ježiša obklopeného svätožiarou,“ odpovedala. 

„Lucia, nikomu nesmieš povedať, čo si videla. Rozumieš? Nikdy!“ Páter Pio povedal. Vždy bolo jeho túžbou zachovať mnohé milosti, ktoré mu Boh v skrytosti pred ostatnými dal. Aj o svojich duchovných skúsenostiach hovoril zriedkavo, ak tak aj urobil, hovoril o tom s veľkou zdráhavosťou. 

Lucia Ladanza nebola jediná osoba, ktorá mala požehnanú skúsenosť videnia Pátra Pia s Dieťaťom Ježišom. Takto privilegovaný bol aj Otec Raffaele z Sant 'Elia a Pianisi. Otec Raffaele bol predsedom kláštora Panny Márie Milosti v San Giovanni Rotondo v rokoch 1928 až 1941. Celkovo žil spolu s Pátrom Piom štyridsať rokov.

V septembri 1919, keď sa Raffaele pripravoval na vysvätenie do kňazstva, dostal povolenie stráviť štyri dni v San Giovanni Rotondo. Páter Pio ho privítal s veľkou láskou a povedal, že mu v duchovnom živote vždy pomôže. 

Raffaele dostal bunku v kláštore hneď vedľa bunky Pátra Pia. Raffale raz v noci nemohol spať, o polnoci sa rozhodol vstať a keď otvoril dvere svojej bunky, uvidel Pátra Pia veľmi pomaly kráčať po chodbe. Bol ponorený do modlitby, tvár mal žiarivú, zaliatu krásnym svetlom a v naručí mal Dieťa Ježiša. Rovnako ako Lucia, aj on videl, že Páter Pio nedrží v rukách sochu, ale skutočné dieťa. 

Páter Pio si to, že Raffaele stojí vo dverách a pozerá na neho, nevšimol. Bolo to 20. septembra 1919. Až neskôr sa Rafaelle dozvedel, že 20. Septembra bolo prvé výročie stigiem Pátra Pia.

Masima

zdroj: padre pio devotions, capuchins