Aká je teda pravda o stigmách Otca Pia?

Najpozoruhodnejšou udalosťou v živote Otca Pia bolo trvalé prijatie stigiem ukrižovania na jeho rukách, nohách a boku. O stigmách Otca Pia sa už popísalo nespočetné množstvo kníh, niektoré z nich presné, niektoré nezmyselné.

"Otec Pio nepotrebuje žiadne zveličovanie," povedal Otec Dominik Meyer, kapucín, narodený v Milwaukee, ktorý bol sedem rokov sekretárom Otca Pia. "Pravda o ňom je dostatočne fantastická."

Aká je teda pravda o stigmách Otca Pia? Najvierohodnejšia je vlastný opis Pátra Pia, aj preto sa ju možno najlepšie dozvieme, keď spojíme štyri listy, z ktorých jeden je napísaný pred 20. septembrom a ďalšie tri po 20. septembri.

Prvý list, ktorý citujeme, napísal Otec Pio. Má dátum 5. septembra 1918: 

„Vidím sa ponorený v oceáne ohňa. Krv, krv mi bez prestania vyteká z rany, ktorá sa znovu otvorila. Už len to stačí, aby som aj tisíckrát zomrel. Ó, Bože môj, prečo nezomriem? Alebo nevidíš, že samotný život duše, ktorú si zranil, je v mukách? Si tak ukrutný, že nechceš počuť môj bolestný nárek? Nežiadam o útechu. Čo môžem povedať? Odpusť mi, Otče, som úplne bez seba a neviem, čo hovorím. Tá prenikavá bolesť otvorenej rany vo mne prebúdza hnev proti mojej vôli. Privádza ma až do delíria.“

Druhý list napísal Otec Pio 17. októbra 1918. Aj keď priamo nehovorí o stigmách, je to jeho prvý list po tom, čo sa u neho stigmy zjavili, a ukazuje bezmocnosť úbohého mnícha kapucína, ktorého bez prestávky prenasleduje nebeský honec: 

„Pretrpel som strašné a strastiplné hodiny. V každom okamihu umieram, telesne i morálne. Moja duša nespoznáva Boha. Ó, Bože môj, kde si? Kam si sa odišiel skryť? Kde Ťa môžem zase stretnúť? Kde Ťa môžem hľadať? Čo nevidíš, ó, Ježišu, že moja duša by ťa naozaj a skutočne rada počúvala? Všade Ťa hľadá, ale Ty jej nedovolíš nájsť Ťa, než len ako vo výšinách Tvojho hnevu a naplnenej po okraj trápením a horkosťou.

Čím sa dalo vôbec vyjadriť, ako vážna je moja situácia? Nedokážem Ti povedať ľudskou rečou všetko, čo chcem vidieť v odraze Tvojho svetla. Keď sa pokúšam niečo Ti bľabotom povedať, moja duša zistí, že to bolo opäť zlé a vôbec sa to neodchýlilo od pravdy.

Si všetko, čo mám. Už si sa ma navždy vzdal? Chce sa mi kričať a plakať, ako len vládzem, ale som úplne slabý a nie je vo mne sily, ktorá by sa vyrovnala mojej vôli. Nezostáva mi nič iné, než nechať tento nárek vystúpiť k Tvojmu trónu: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Moja duša je vystavená ako obraz mojej biedy. Bože môj! Daj, aby som statočne znášal tento súcitný pohľad. Ochráň ma tým, že odo mňa odkloníš tento lúč svetla, pretože nevydržím takýto absolútny kontrast. Otče môj, v Tvojej nádhere vidím naplno celú svoju hriešnosť a nevďačnosť.

Bože môj! Hneď teraz sa pridaj ku mne so svojou pomocou, pretože ak som ponechaný sám na seba, trasiem sa, úplne bez viery, nevďačné stvorenie pred svojím Stvoriteľom, ktorý ho môže ochrániť pred jeho mocnými nepriateľmi.

Neoceňoval som Tvoje najvyberanejšie láskavosti, a teraz sa cítim odsúdený žiť sám so svojimi nedostatkami, pokorený, odklonený z priameho smeru vo všetkom, čo robím. Tvoja ruka sa znáša na mňa čím ďalej ťaživejšie. 

Beda! Kto ma vytrhne odo mňa samého? Kto ma zachráni pred telom tejto smrti? Kto vystrie ruku a zachráni ma pred tým, aby ma nezmietol a nepohltil rozľahlý a hlboký oceán? Je nevyhnutné, aby som sa dal pohltiť touto búrkou, ktorá je neustále a zakaždým stále neľútostnejšia? 

Je nevyhnutné, aby som vyriekol to "nech sa mi to stane, Pane", keď sa uprene pozerám na tú tajomnú osobu, ktorá stigmatizovala celé moje telo, a nechce prestať vo svojom bolestnom, trpkom, režúcom a prebodávajúcom diele? 

Skôr ako sa staré rany stačia zahojiť, nedopraje mi ani chvíľku oddychu a príde znovu otvoriť tie isté rany na tejto obeti v nekonečnej skúške ohňom.

Prosím vás, Otče, poďte mi na pomoc, prosím! Všetko v mojom vnútri je rinúca sa krv a niekedy sa aj moje telesné oči musia podvoliť a pozerať sa na krvavý prúd tejto riavy. 

Prosím vás! Zastavte toto moje trýznenie, toto odsúdenie, toto poníženie, túto zmätenosť! Moja duša to už nemôže vydržať ani sa s tým vyrovnať. Koľko vecí, Otče môj, by som chcel povedať, ale zadúšajúci príval môjho utrpenia robí zo mňa nemého človeka. Láskavo mi doprajte, aby som vás počul s vašou obvyklou promptnou blahosklonnosťou, a môžete si byť istý, že vám poďakujem a vždy sa budem za vás modliť. Žehnajte ma stále, Fra Pio, kapucín.“

Otec Benedetto, duchovný vodca Pátra Pia, už vedel o zjavení aj zmiznutí rán v priebehu uplynulého desaťročia. Dozvedel sa, že sa Pátrovi Piovi stalo zrejme niečo pozoruhodnejšieho, a chcel zistiť, čo to je. 

19. októbra 1918 Otcovi Piovi napísal: „Syn môj, povedz mi všetko a povedz to jasne! Nielen v náznakoch. Čo ti vlastne tá osoba urobila? Odkiaľ tá krv vyteká a koľkokrát denne alebo týždenne? Čo je to, čo sa zjavuje na tvojich rukách nohách, a ako? Chcem poznať každý jednotlivý podrobný detail a pod svätú poslušnosťou. Odpovedz mi a odpovedz mi všetko! Z lásky Božej a z poslušnosti nič z toho predo mnou nezatajujte!“ 

Odpoveď Otca Pia svojmu duchovnému vodcovi je tým najvznešenejším pokladom v Epistolariu. Pre jej výnimočnosť je preložená v plnom rozsahu a uvedená s niekoľkými vysvetľujúcimi poznámkami: 

1. Udalosť popísaná v liste sa odohrala medzi jedenástou hodinou dopoludnia a poludním.

2. Po odslúžení svätej omše Otec Pio, ktorý bol riaditeľom seminára, odprevadil chlapca do jedálne na raňajky. On nikdy neraňajkoval. Keď sa najedli, vrátil sa na chór v hornej zadnej časti kostola Santa Maria delle Grazie, kde je chór tradične umiestnený v kostole. Na tomto chóre sa spoločenstvo kapucínov denne schádzalo k spoločným modlitbám a k odriekaniu Božského ofícia.

3. Otec Pio ani nesedel, ani nekľačal v jednej z drevených lavíc pred dreveným krížom, ktorý je asi meter vysoký a tri centimetre tučný. Ježiš je na tomto kríži stvárnený nie ako čistý, vyleštený biely korpus, na aký sme zvyknutí. Rebrá a svaly sa Ježišovi vydúvajú vo vysokom reliéfu. Tvár je skrivená v agónii. Skutočné a dlhé železné klince so širokými hlavami pripínajú ruky k brvnu. Ruky a nohy sú rozčlánkované.

4. Pripomína "aggio", už Otec Pio používa na opis osoby (personaggio), ktorú videl, označuje vznešenosť a velebnosť. Je protikladom prípony "etto", zdrobneniny, ktorá vyjadruje dôverný vzťah a náklonnosť.

5. "Personaggio", teda osoba, ktorú videl, bol podľa všetkého sám náš Pán. Všetko, čo sa odohrávalo predtým, a všetko, čo sa stalo potom, sa dokonale zlieva do krásnej jednoty. Máme množstvo dôvodov, aby sme verili, že osoba, ktorá poznačila telo Otca Pia, bol ten istý Ježiš Kristus, ktorý poznamenal telo svätého Františka z Assisi rovnakou pečaťou na znamenie súhlasu sedemsto rokov predtým.

6. List má v Epistolariu číslo 510 a je na stranách 1092 až 1095.7. Písmená "J-M-J-D-F-C" na začiatku každého listu sú iniciálami mien Ježiš, Mária, Jozef, Dominik, František a Katarína Sienská, ku ktorej uchovával Otec Pio zvláštnu oddanosť. 

Toto je list Otcovi Benediktovi: 

San Giovanni Rotondo 

22. októbra 1918 

J.M.J.D.F.C. 

„Môj najdrahší Otče, nech Ježiš, s lúčmi spravodlivosti, vždy osvecuje vášho ducha, tajomne zahaleného do temnoty v tejto skúške ohňom, ktorá sa uskutočnila z vôle samotného Ježiša! 

Ó, Otče, prečo ste tak rozrušený, tak ustrašený? Buďte pokojný, pretože Ježiš je s vami a má vašu radosť. Moja duša je rozjatrená, keď prežíva tak veľké duševné utrpenie. Ach, keď som sa modlil a modlil sa za vás k nášmu Pánovi, ten mi dovoľuje pocítiť v srdci, že je s vami stále, že pre vás zdvojnásobil svoje milosti, svoj záujem, svoju prekypujúcu lásku. 

Ako si môžete myslieť, že Boh dovolil zúriť pohromám okolo vás a že vy ste to všetko zapríčinil? Ó, Otče, nebojte sa, pre Boha vás prosím! Vy nie ste vinný burácaním tejto búrky. Nemusíte sa vôbec báť o svoju dušu. Ježiš je s vami a ste mu veľmi milý. Všetko toto je pravdou pred Bohom.

Buďte pokojný a nechajte Pána, aby vás skúšal tak, ako chce. Toto všetko prispeje k vášmu osvieteniu. 

Vo svojom poslednom liste som mlčal, ale vôbec nie z falošnej zbožnosti, keď ste ma káral za to, že som nesúhlasil so všetkým tým, čo sa vo vás vytvorilo pre nekajúcnosť vašej duše. Váš strach bol neopodstatnený. 

Mlčal som, pretože som sa necítil silný na to, aby som vám to vyčítal. Pre Boha vás prosím, nepripisujte tento nedostatok dobrotivosti Boha, ktorý nechce, aby niečo vznikalo z nedorozumenia. Boh môže použiť bič pre svoj účel, viesť ľudí tak, aby sa priblížili k Božstvu ako k svojmu principiálnemu koncu. 

Druhotným a bezprostredným Božím cieľom je zadržať ľudí pred prenasledovaním synov Božích, ktorí sú na strane skutočných víťazov súčasného boja. Nebojte sa tak veľmi, lebo neprávosť nezájde tak ďaleko, aby premohla spravodlivosť, a samy neprávosti budú premožené a spravodlivosť zvíťazí. 

Čo vám môžem povedať o tom, na čo ste sa ma pýtal vzhľadom k mojej krucifikácie. Bože môj, ten zmätok a poníženie, ktoré cítim, keď dávam najavo, čo si vykonal v tomto úbohom stvorení! 

Bolo to ráno 20. minulého mesiaca. Bol som na chóre po odslúžení svätej omše, keď ma premohla driemota ako sladký spánok. Všetky moje vnútorné i vonkajšie zmysly a tiež schopnosti mojej duše prežívali neopísateľný mier. Počas toho všetkého sa vo mne a okolo mňa rozhostilo úplné ticho. 

Potom ich zrazu ovládol veľkolepý pocit pokoja a odovzdanosti, takže som všetko ostatné vôbec nevnímal. Zostal som v tomto stave, celý stuhnutý. Toto všetko sa stalo v okamihu. 

Keď sa toto odohrávalo, ocitol som sa pred tajomnou, exaltovanou osobou (personaggio), podobnou tej osobe, ktorú som videl večer 2. augusta. Jediný rozdiel bol v tom, že tejto osobe vytekala krv z rúk, nôh a zo srdca.

Keď som ho uvidel, bol som znepokojený. To, čo som v tej chvíli pocítil, nedokážem vysvetliť. Cítil som sa, akoby som išiel zomrieť, a bol by som aj zomrel, keby môj Pán nebol býval zasiahol a posilnil moje srdce, ktoré mi tak búšilo, akoby mi malo každú chvíľu vyskočiť z hrude. Vidina tej osoby sa rozplynula a všimol som si, že ruky, nohy a hruď mám prebodnuté a že mi silne krvácajú. 

Predstavte si ten vnútorný zmätok, ktorý sa vo mne vtedy odohrával a ktorý prežívam nepretržite takmer každý deň. 

Rana v srdci chrlí prúd krvi, najmä od štvrtka večer do soboty. Otče môj, umieram utrpením skrze bolesti a zmätkom, ktorý pociťujem v najhlbšom vnútri duše. Bojím sa, že umriem z toho, že strácam toľko krvi, ak si Boh nevšimne toto stonanie môjho biedneho zdravia a nezastaví to, čo sa so mnou deje. Zbaví ma toho zmätku, ktorý prežívam z tohto vonkajšieho znamenia? 

Chcem na neho volať z plného hrdla a neprestanem ho prosiť, aby mi vo svojom milosrdenstve neodňal ani utrpenie, ani bolesť, pretože to nie je možné a ja sa chcem opájať bolesťou. 

Budem ho však prosiť, aby ma zbavil týchto vonkajších znakov, ktoré ma načisto mätú a spôsobujú mi neopísateľné a neznesiteľné poníženie. 

Osoba, o ktorej som mal v úmysle hovoriť v predchádzajúcom liste, je vlastne tá istá osoba, o ktorej som hovoril vo svojom poslednom liste, tá, ktorú som videl 5. augusta. Vykonáva svoju prácu bez ohľadu na všetko, spôsobujúc nesmierne duševné muky. Cítim v sebe neutíchajúce hučanie pripomínajúce hukot vodopádu, v ktorom sa neustále valí krv. 

Bože môj! Tvoje trestanie je spravodlivé a tvoj súd je pravdivý. Zachádzaj so mnou tak, aby som poznal Tvoje milosrdenstvo. 

Ó, Pane, vždy budem hovoriť s Tvojím prorokom: nekarhaj vo svojom hneve a netrestaj ma vo svojej zlosti. 

Otče môj, teraz, keď už viete všetko z môjho najhlbšieho vnútra, neopovrhujte mnou a vyslovte slovo útechy uprostred tohto mora krutej a ostrej horkosti. Stále sa za vás modlím, za môjho úbohého pátra Agostina a za všetkých. Žehnajte ma stále. Váš najoddanejší syn Fra Pio.“

Bázeň vzbudzujúci opis tejto udalosti z pera Otca Pia je len jediným ťahom štetca na obraze, ktorý nám ukazuje jeho podobnosť s Ježišom Kristom. Aj naďalej písal o tom, čo sa mu stávalo, tentoraz v liste Otcovi Benediktovi z 20. decembra 1918. 

„Už mnoho dní mám pocit, akoby mi zospodu vnikal do srdca nejaký železný oštep a prenikal až do spodnej časti pravého pleca. Spôsobuje mi to neznesiteľnú bolesť a nedopraje mi to ani chvíľku spánku. Čo sa to so mnou vlastne deje?“

Čo sa v skutočnosti dialo? Boh Otec robil posledné ťahy štetcom na tejto kapucínskej vernej kópii Ježiša Krista. 

Vonkajším zjavom Otec Pio dokonca pripomínal ukrižovaného Ježiša. Rozumom i dušou myslel presne ako Ježiš. 

„Ponúkol som sa Bohu ako obeť za vás,“ napísal Otcovi Benediktovi. Jednoduché  konštatovanie, pritom však tak hlboké, ako Písmo sväté. 

Otec Pio zrejme vo svojom vnútri dospel k tomu, že si prestal všímať svojich stigiem, svojho slabnúceho zraku, pokušenia a diablových útokov, príšerných bolestí hlavy a neľútostných horúcich letných dní. 

„Veľmi ma zarmútilo, keď som sa dozvedel, že sa vám zhoršuje zdravie," napísal mu, „ale modlím sa za vás k Bohu. Pretože nemôžem urobiť nič iné, ponúkam sa Bohu ako obeť za vás.“

Masima
zdroj. John. A. Schug