%20(1).jpg)
Tento príbeh rozprával jeden muž: Raz som zjedol príliš veľa fíg a cítil som sa vinný. Myslel som si, že som spáchal hriech pažravosti, ale pretože som sa u Pátra Pia spovedal deň predtým pomyslel som si, že mu to vyznám neskôr.
Na druhý deň som zašiel do spovednice, ale na hriech som úplne zabudol.
Keď si Otec Pio vypočul moje vyznanie, ešte pred rozhrešením som mu povedal: „Myslím, že som vinný aj z ďalšieho hriechu, ale neviem si naňho spomenúť.“
Páter mi s úsmevom povedal: „Neboj sa, dve figy.“
Mních, ktorý bol strážcom kláštora San Giovanni Rotondo spomínal na obchodníka z Pisy, ktorý prišiel za Pátrom Piom, aby u neho prosil za uzdravenie dcéry.
Svätec sa naňho pozrel a povedal mu: „Si chorý ako aj tvoja dcéra, vidím ťa mŕtveho.“
„Nie, nie som, cítim sa veľmi dobre,“ muž odpovedal.
„Úbožiak!“ Páter Pio vykríkol. „Nešťastník, ako sa môžeš cítiť dobre s toľkými hriechmi na svedomí? Vidím aspoň tridsaťdva hriechov!“
Prekvapenie obchodníka bolo veľké a po spovedi každému s úžasom hovoril: „Všetko vedel a povedal mi všetko o mojom živote.“
Istý kňaz hovoril príbeh, ktorý sa stal jeho bratovi. Aby sa mohol vyspovedať u Pátra Pia, musel pricestovať zďaleka.
Páter sa ho pri spovedi opýtal: „Syn môj, máš ešte niečo, čo mi chceš priznať?“
„Nie, otče.“
Páter Pio mu povedal, aby si trochu pocvičil pamäť.
Mladík znovu skúmal svoje svedomie, ale bez úspechu. Nič, čo by nepriznal v ňom nenašiel.
Páter mu so sladkosťou povedal: „Synu, včera si prišiel z Bologne o piatej ráno. Kostol bol ešte zatvorený a tak namiesto toho, aby si počkal, zašiel si do hotela, ale miesto toho, aby si sa usadil na svätej omši, hlboko si zaspal a prebudil sa až o tretej popoludní, kedy už bolo na svätú omšu príliš neskoro.“
Kvôli veľkým davom, ktoré prišli navštíviť Pátra Pia, boli do kláštora pridelení dvaja policajti, aby ho chránili.
Jeden deň v sakristii po slávení omše, zatiaľ čo sa Páter Pio vyzliekal zo slávnostného rúcha, obrátil sa na jedného policajta a s úsmevom povedal: „Hneď ako vzdám vďaku za omšu, poďte do mojej izby, lebo musím s vami hovoriť.“
Policajt bol kvôli tomuto pozvaniu veľmi šťastný a keď skončil službu, prišiel do bunky Pátra Pia.
„Počúvajte ma! Najneskôr o osem dní, v dome svojho otca zomriete, syn môj,“ Otec Pio mu povedal.
„Ale otče, cítim sa veľmi dobre,“ odpovedal mu policajt.
Páter Pio však dodal: „Nebojte sa toho. O osem dní vám bude lepšie, veď čo je tento život? Púť. Sme vo vlaku, syn môj. Opýtajte sa šéfa, či môžete ísť na dovolenku, aby ste si ešte užil s rodinou... zomrieš. A tvoji príbuzní? O ničom nevedia...“
Policajt, prekvapený jeho slovami sa opýtal: „Otče, môžem povedať čo ste mi povedali?“
„Teraz nie,“ Páter Pio odvetil, „povieš to, až keď budeš doma.“
Mladý muž odišiel do mesta San Giovanni Rotondo a požiadal o povolenie ísť domov. Jeho šéf ale nesúhlasil, lebo žiadny akútny dôvod mu nepovedal. Až na príhovor Pátra Pia mu bolo dovolené odísť domov.
Keď policajt konečne dorazil do domu, povedal rodičom: „Prišiel som vás pozdraviť a Páter Pio mi povedal, že o osem dní zomriem.“
Mladý policajt po ôsmich dňoch skutočne zomrel.
Mnísi kláštora Venafro, ktorí sa niekoľkokrát stretli s Pátrom Piom, boli okrem vízií aj svedkami iného nevysvetliteľného javu. Aj keď bol Páter Pio vážne chorý, dokázal poznať myšlienky ľudí.
Jedného rána za ním prišiel brat Augustín. „Dnes ráno hovorte o modlitbe pre mňa,“ Páter Pio ho požiadal.
Brat Augustín sa vydal do kostola a rozhodol sa na brata pamätať osobitným spôsobom počas svätej omše, ale potom na to zabudol.
Keď sa potom vrátil k Otcovi Piovi, opýtal sa ho: „Modlil ste sa za mňa?“
„Zabudol som na to,“ priznal brat Augustín.
„Nebojte sa, Boh prijal zámer, ktorý ste urobil, keď ste išiel po schodoch,“ odpovedal mu Páter Pio.
O prorockom duchu Pátra Pia hovoril aj Páter Carmelo, superior kláštora San Giovanni Rotondo v tomto svedectve: „Počas poslednej svetovej vojny sme hovorili o vojne každý deň a tiež o vojenských víťazstvách Nemecka na všetkých frontoch. Spomínam si, že som bol ráno v malom salóniku kláštora a v novinách som čítal o tom, že nemecké jednotky sa teraz presúvajú smerom k Moskve. Pre mňa to bola dôležitá správa, v skutočnosti som v tomto spravodajstve videl, že vojna skončí konečným víťazstvom Nemecka. Vychádzajúc na chodbu som stretol Pátra Pia a s radosťou som mu nahlas hovoril: „Otče, vojna je ukončená! Nemecko vyhralo!“
„Kto ti to povedal?“ spýtal sa ma Páter Pio.
„Noviny,“ odpovedal som.
Páter Pio mi ale povedal: „Nemecko vyhralo vojnu? Majte na pamäti, že Nemecko tentoraz obstojí vo vojne horšie ako naposledy. Zapamätajte si to!“
„Otče, Nemci sú už pri Moskve.“
„Pamätaj, čo som ti povedal!“
„Ale keď Nemecko prehrá vojnu, rovnako ju prehrá aj Taliansko!“
Páter Pio mi dôrazne povedal: „Uvidíme, či spolu skončia vojnu.“
Jeho slovám, berúc do úvahy alianciu Talianska a Nemecka som nerozumel. Porozumel som im v nasledujúcom roku, 8. Septembra 1943, po prístupe obyvateľov k anglickej a americkej armáde v talianskom vyhlásení vojny proti Nemecku.
%20(1).jpg)