Smrť Pátra Pia

Páter Pio predpovedal svoj skon deväť dní predtým, než zomrel. Slepému priateľovi povedal, že keď bude mať 82 rokov, zomrie. 23. septembra 1968 bol deň, kedy sa Páter Pio pobral na večnosť, mal 82 rokov a niekoľko mesiacov.

Pri posväcovaní nového kostola v San Giovanni Rotondo v roku 1959, pristúpila k nemu jedna veľmi skľúčená žena z Neapola. 

Bola presvedčená, že vysviacka nového kostola je predzvesťou smrti Otca Pia. Vtedy ju ubezpečil, že zomrie, keď budú posväcovať kryptu.

Krypta, o ktorej vtedy hovoril, bola vyhĺbená miestnosť pod sanktuáriom kostola a neskôr mala slúžiť ako hrobka Pátra Pia.

Počas posledných troch rokov života (1965-1968) sa mu zdalo, že je na prahu smrti. Zhoršilo sa mu zdravie a rany (stigmy) mu krvácali čoraz menej. Ťažkosti mal aj s pohybom, ba dokonca už vôbec nechodil do spoločnej jedálne.

Jeho stav sa 7. júla 1968 natoľko zhoršil, že telesne úplne ochabol. Po krátkom čase sa síce pozviechal, ale potrebné sily už naplno nenabral. Stávalo sa, že nevládal ani slúžiť svätú omšu. Aj preto dával prednosť samote. Nemohúcnosť pracovať vyplnil modlitbami vo svojej cele.

Päť rán, ktoré mal na tele, mu takmer prestali krvácať, zásoba krvi v jeho tele sa vyčerpala a jeho pohyb bol obmedzený na kreslo na kolieskach.

V pondelok, 23. septembra 1968 si Páter Pio zavolal k sebe o polnoci Otca Pellegrina s prosbou, aby pri ňom zostal a neskôr naliehal, že sa chce vyspovedať. Okolo 01,30 nadránom požiadal Otca Pellegrina, aby mu pomohol vstať z postele. Prezliekol sa z pyžamy do františkánskeho habitu a prešiel do presklenej verandy, susediacou s izbou. Páter Pellegriny nevychádzal z údivu, Otec Pio kráčal chôdzou mladíka! On sa už cítil iba ako jeho doprovod.

Páter Pio si vypínačom zažal svetlo a sadol si. Po piatich minútach chcel znovu vstať a vrátiť sa do izby, ale teraz to už sám nezvládol. Otec Pellegrini ho musel preniesť do kresla na kolieskach a zaviesť do izby, kde ho usadil do kresla.

Dýchanie mal čoraz namáhavejšie, na čelo mu vystúpili kvapky potu a pery mu celkom zmodrali. Neustále však opakoval: Gesú, Mária, aj keď hlas mu slabol. Vtedy si Páter Pellegrini naplno uvedomil, že jeho duchovný vodca je vo veľmi vážnom stave. Utekal do izby brata Billa Martina.

Bill sa okamžite ponáhľal za Pátrom Piom a Otec Pellegrini medzitým zavolal doktora Salu, ktorý prišiel do desiatich minút.

Pátra Pia uložili do postele a lekár mu skontroloval životne dôležité orgány a dal mu injekciu proti ťažkostiam s astmou. Potom ho znovu zdvihli a usadili do kresla. Prišli za ním ešte dvaja lekári a spolu s kapucínskymi kňazmi a bratmi mu robili spoločnosť. Páter Paolo udelil Otcovi Piovi sviatosť pomazania chorých, lekár mu následne nasadil kyslík a kapucíni odriekali modlitby za zomierajúceho.

Páter Pio to všetko vnímal, bol pri vedomí a jeho stav bol pokojný, tvár však už mal voskovo-žltú, ruky a nohy studené, takisto aj čelo. Pulz mu zoslabol. Páter Pio obrátil hlavu mierne doľava a zavrel oči, pričom na hlas nereagoval. Po chvíľke opäť otvoril oči, zamysleným pohľadom pozrel na lekára a viečka znovu privrel. Stále dýchal, no z jeho hrdla sa ozýval smrteľný chrapot.

Bolo 02,09 miestneho času keď sa dych Pátra Pia zastavil. Lekár mu rýchlo robil masáž srdca a jeho dych sa s pomocou respirátora znovu vrátil. Jeho oči však na žiadnu reflexiu nereagovali. Klinické príznaky smrti sa u Pátra Pia prejavili o 02,30 hodine.

Jeho telo umyli a obliekli do kapucínskeho habitu. Počas tejto procesie sa mu z pravej ruky odlúpila takmer biela, asi päť centimetrov veľká chrasta a všetci prítomní sa stali svedkami, že stigmy z jeho tela úplne zmizli, nezostala po nich ani len jazva, iba červená škvrna, ktorá vyzerala, ako keby bola namaľovaná červenou farbičkou. Tá mu zostala na boku, no časom zmizla aj ona.

Tlač sa okamžite postarala, aby sa o správe jeho smrti dozvedel celý svet.

Jeho telo vystavili v pondelok popoludní v otvorenej drevenej truhle pri oltárnej mriežke kostola, aby ho každý mohol vidieť.

V utorok vymenili drevenú truhlu za kovovú s preskleným vrchnákom. Páter Pio mal okolo rúk ovinutý milovaný ruženec. 

Ruky mu pokrývali hnedé rukavice bez prstov, na ktoré boli u neho ľudia zvyknutí. Telo Pátra Pia bolo v kostole vystavené do štvrtka, 26. septembra, dňa, kedy ho pochovali.

Prv, než sa začala svätá omša, pohrebný voz aj so sprievodom prešiel celým mestom. Pred vozom kráčal Páter Clementinus, generálny predstavený kapucínskeho rádu. Spoločníci Pátra Pia z kláštora vytvorili čestnú stráž okolo rakvy.

Pohrebná svätá omša sa konala vonku, koncelebroval ju Otec Clementinus aj s dvoma biskupmi a dvadsiatimi šiestimi kapucínmi.

Rakvu potom po omši odviezli do Casa Sollievo, kde mu vzdali poslednú úctu ako zakladateľovi nemocnice.

Rakvu, teraz už prikrytú kovovým vrchnákom, odniesli večer o 22,30 dolu mramorovým schodiskom do krypty, kde ju uložili uprostred miestnosti a prikryli ju sedem tonovým obdĺžnikovým kvádrom z čierno-bieleho škvrnitého mramoru.

V piatok, 27. septembra kryptu otvorili pre verejnosť a od tej chvíle sa k nej valili nekonečné prúdy návštevníkov a vracajú sa stále, aby navštívili svojho Pátra, hostiteľa i priateľa, ktorý - hoci zomrel - je stále živý.