Aký bol Páter Pio?

Rozhovor s o. Marciano Morrou OFMCap., očitým svedkom života Pátra Pia, uverejneným v poľskom časopise Gość Niedzielny

Kedy ste sa prvýkrát stretol s otcom Piom?

Mal som desať rokov, keď nás niekoľkých chlapcov - vtedy sme už uvažovali o rehoľnom živote - vzali do kláštora, kde pobýval otec Pio. Z tohto prvého stretnutia mám však celkom negatívne spomienky.

Prečo?

Ale ak sa pozerám z druhej strany aj pekné. Rehoľník požiadal otca Pia, aby nás vyspovedal, ten však reagoval trochu rozhorčene: "Nie! Sú to ešte len deti, nechcite odo mňa, aby som strácal čas." Mal pravdu, no napokon nás aj tak vyspovedal.

Bola spoveď u otca Pia čímsi mimoriadnym?

Keď mi dával rozhrešenie a činil znamenie kríža, triasla sa mu ruka. Slová rozhrešujúcej formule: "... odpúšťam ti hriechy..." prednášal tak významne, že človek naozaj cítil, že z neho sníma ťarchu hriechu, ktorú v sebe nosil až doteraz. Veril, že takto napĺňa svoje kňazské poslanie - že v mene Božom odpúšťa hriechy. Penitent (kajúcnik) sa stával čistým, slobodným a nevinným ako v okamihu krstu. A práve kvôli tomu prichádzali ľudia k otcovi Piovi - spoveď u neho im dodávala istotu, že u Boha dosiahli odpustenie.

A skutočne otec Pio dokázal vidieť hriechy a úmysly kajúcnika?

Nie vždy, iba vtedy, ak ho Pán osvietil. Vtedy hovorieval: "A o tomto hriechu mi nepovieš nič?" Poviem vám historku spätú so známym talianskym antiklerikálom Giovannim di Pratem. Bol fanatickým komunistom a zároveň veľmi podráždeným a zanovitým človekom. 

Raz prišiel do San Giovanni Rotonda, pokľakol pred otcom Piom a požiadal ho o spoveď. 

Otec Pio mu však len sucho povedal: "Vypadni!" na čo sa di Prato pobúrene ohradil: "Nie, ja sa musím vyspovedať!"  Páter Pio mu iba odsekol, aby zmizol. 

Komunista sa staval proti, na čo mu otec Pio povedal: "Buď odídeš ty, alebo ja." A pretože sa Giovanni ani nepohol, otec Pio vstal a odišiel. Prečo? Lebo nahliadol do jeho duše a vedel čo je zač.

Nemal ho práve preto prijať?

Kdeže. Giovanni di Prato prešiel krízou, spadol do hriechu až po krk a keď dopadol na samé dno, vstúpil na cestu skutočného obrátenia. Vrátil sa do San Giovanni Rotonda, avšak otec Pio ho znovu vyhnal so slovami: "Kráčaš tŕnistou cestou, ale ako ti má dať rozhrešenie, keď nechodíš v nedeľu do kostola? Začni chodievať na omše a udelím ti rozhrešenie." Toto mi vyrozprával sám Giovanni. 

Po tom, čo sa poctivo zúčastnil osem po sebe idúcich nedeľných omší, spokojný sa vrátil k otcovi Piovi a povedal mu: "A teraz mi už musíš udeliť rozhrešenie!"
Lenže otec Pio sa ho opýtal: "A na ktorú hodinu si chodil na tie omše?"

"Na 6:30," odvetil komunista sebavedome. "Vidíš teda sám otče Pio, že som nedeľu riadne svätil." Otec Pio sa však znovu opýtal: "A to v tvojej farnosti nie sú omše pozdnejšie?"

"Sú, ale čo by tomu povedali ľudia, keby videli komunistu di Prata chodiť do kostola?"

"Ach tak," hlesol Páter Pio, "tak v tom prípade zasa odíď."

Dosť prísny svätý...

Lenže vďaka skúškam, ktorými ho otec Pio podrobil, sa z Giovanniho di Prata stal svätec. Ako jeden z mála mohol vstúpiť do cely otca Pia a bol jeho dôverníkom. Postavil sa do čela modlitbovej skupiny nazvanej Pecorella, čo boli vlastne duchovné deti otca Pia. V okolí Florencie postavil kostol a riadil tu centrum spirituality otca Pia. A do San Govanni Rotondo prichádzali celé zástupy takých ľudí ako di Prato. Spávali pri dverách a čakali na stretnutie s otcom Piom.

To všetci čakali len na to, aby sa vyspovedali?

Áno. Pri spovednici otca Pia stáli vždy dve rady s lístkami s poradovými číslami, v jednej boli tí, čo prišli zďaleka, v druhej obyvatelia z blízkeho okolia, tzv. duchovné deti otca Pia.

S lístkami s poradovými číslami?

Áno. Ľudí túžiacich po spovedi bolo totiž toľko, že dochádzalo k šarvátkam o miesto. Na poriadok preto dohliadali špeciálne skupinky usporiadateľov. Kapucíni neskôr prišli na nápad zriadiť akýsi úrad pre spovede. Jeden brat mal zoznam penitentov (kajúcnikov), ku ktorým pripisoval približnú hodinu spovedi. Ak malo trvať napríklad mesiac, kým dotyční prídu na radu, rozchádzali sa do svojich domovov. O následnom obdržaní telegramu, že je už rada na nich, sa sem vracali späť.

Koľko času trávil otec Pio v spovednici?

Keď bol mladší, pokojne aj celý deň. Neskôr o skrátil zo 17 na 10 hodín denne.

A kedy vôbec jedol?

Jedol pomerne málo, občas vypil hrnček kakaa, či pohár piva. Proste sa nešetril. Jedného dňa omdlel. Odviedli sme ho do jeho cely, aby si oddýchol, pričom jeden z bratov navrhol odvolať všetky spovede, avšak po piatich minútach nás otec Pio požiadal, aby sme odviedli späť do spovednice, keďže tam trpia ľudia. Ostatne, vyčerpanie bolo tiež príčinou jeho výbuchov hnevu.

Čože? Svätec sa rozčuľoval?

A ešte ako! Vysvetľoval, že to plynie z jeho naturelu a že s tým nejde nič robiť. Otec Pio bol väzňom spovednice. Keď ju po tých 16 hodinách opúšťal, hneď ho obklopili ženy a prosili o modlitbu a dotýkali sa ho. Ja by som sa tiež rozčúlil.

Aký bol vlastne tento stigmatizovaný svätec ako človek?

Krásny. Čo sa mňa týka, nikdy o ňom nerozprávam ako o človeku obdarovanom stigmami, či schopnosťou bilokácie a robením zázrakov. Vtedy totiž nie je vidieť brata, z ktorého sršala energia, inteligencia a duchaplnosť. Z ľudského pohľadu dokázal vyčítať všetko a občas bol tiež sarkastický. Je známa historka, kedy za ním prišla pre radu jedna žena z Foggie. Mala sa dostaviť pred súd kvôli údajnému nelegálnemu kšeftovaniu s múkou. Po druhej svetovej vojne to bol spôsob, akým ľudia bojovali proti všadeprítomnej biede.
"Otče Pio, mám si najať advokáta?" pýtala sa. 

Poradil jej, aby si ho nenajímala, ale išla na súd a na všetko odpovedala opačne. Keď sa opýtajú na meno, nech uvedie adresu atď. žena sa tejto rade začudovala, ale poslúchla ho. 

Sudca usúdil, že je blázon a nariadil ju vyviesť zo súdnej siene. Bola oslobodená a k otcovi Piovi prišla s výčitkami, pretože hrešila tým, že pred súdom predstierala, že nie je normálna. 

Otec Pio ju však upokojil: "Kdeže, nič si nehrala, ty skutočne nie si normálna." Tá historka sa našim bratom tak zapáčila, že si z nej urobili divadelné predstavenie (smiech).

Zúčastnil ste sa aj omší slúžených otcom Piom. Prečo trvali tak dlho?

Rozhodne to nebolo pravidlom. Keď mohol slúžiť svätú omšu v kostole, slúžil ju dve hodiny, potom mu však Vatikán nariadil skrátiť slávenie Euchariste na 45 minút. aj keď ho to veľmi trápilo, poslúchol, čo bol tiež jeden z atribútov jeho svätosti - bol poslušný Cirkvi dokonca aj tam, kde mu to spôsobovalo mnoho bolesti. A keď mu dva roky na to zakázali slúžiť sväté omše verejne, slúžil ich v kláštornej kaplnke a to aj niekoľko hodín. Brat, ktorý mu pri omši miništroval, často zaspal. A prečo ich slúžil tak dlho? Počas omše boli dva momenty, kedy otec Pio doslova znehybnel: pri modlitbe "za živých" tesne pred Premenením a po ňom.

Čo sa s ním v tých chvíľach dialo?

Uprene pozeral na nejaký bod a nehybne stál trebárs aj pol hodiny, ako keby tam vôbec nebol. V tej chvíli sa mysticky zjednocoval s Bohom. V kostole nastalo úplné ticho, v ktorom sme zotrvali až do okamihu, než sa otec Pio "vrátil" a pokračoval v modlitbe. Zlé jazyky tvrdievali - "teraz pozerá na nejakú ženu" (smiech).

Hovoril ste o duchovných deťoch otca Pia, kto sa takým dieťaťom mohol stať?

Prišiel som za ním a požiadal ho, či sa môžem stať jeho duchovným synom. "Môžeš, ale nerob mi hanbu," odpovedal.
Otec Pio sa nezaujímal iba o duchovné záležitosti svojich detí, ale tiež aj o ich životy, zdravie, vrátane úplných maličkostí - trápi ťa ešte kašeľ, horúčky? A ako otec udeľoval aj rady - predaj tento dom a kúp tamten grunt. Ľudia sa k nemu vtedy hrnuli vo veľkom množstve. Jedni sa stávali jeho duchovnými deťmi a prichádzali, aby sa u neho vyspovedali a poradili - všetkých si ich pamätal.
Boli tiež takí, čo opúšťali svoje domovy v Amerike, Dolomitoch, či na Sicílii a nasťahovali sa do San Giovanni Rotondo. Chodili na omše slúžené otcom Piom a každých 15 dní sa uňho spovedali.

Dnes sú takých duchovných detí otca Pia na svete tisíce. Čo to vlastne znamená byť duchovným dieťaťom otca Pia?

Žiť tak, aby človek nestratil z očí Otca, žiť evanjelium, držať sa učenia Cirkvi, žiť blahoslavenstvá, odpúšťať, chrániť ľudský život, nebyť ľahostajný k potratom a všetkým tým manipuláciám s ľudským životom. Samotné odriekanie piatich Otče náš nestačí. Ak stretneš chudáka, nesmieš prejsť okolo neho ľahostajne. A ak mu nemáš čo dať, aspoň sa naňho usmej. Duchovné deti otca Pia musia dnes vytvárať lepší svet aj ho lepším činiť.

Otec Pio požadoval od svoich duchovných detí, aby sa prehovorili k tomu stať sa tzv. zástupnou obeťou. O čo ide?

Pokúsim sa to vysvetliť na príklade otca Edoarda. Tento náš brat sa jedného dňa nervove zrútil a jeho stav bol veľmi vážny. Musel byť hospitalizovaný v nemocnici. 

Obrátil sa na otca Pia týmito slovami: "Otče, pomôžte mi, uzdravte ma raz a navždy." 

Otec Pio to však odmietol: "Nemám na svojom tele už ani päť centimetrov, na ktorých by som mohol niesť tvoju chorobu." 

Otca Edoarda to veľmi zasiahlo: "Znamená to, že aby som sa uzdravil, musel by ste vy ochorieť miesto mňa?" 

A práve o to pri zástupnej obeti ide - jeden preberá nemoc druhého, chorľavie, prípadne sa rozhoduje pre psychické utrpenie, poprípade iné súženie miesto toho druhého. Rovnako, ako sa Ježiš Kristus obetoval za nás.

Ale to je vysoká latka...

Ako sa vytvára dnešný lepší svet? Formulovaním zákonov, zlepšovaním životných podmienok, zdokonaľovaním spoločenských systémov. Lenže to neodstraňuje zlo. Ľudia sú zaujatí honbou za vlastným prospechom. Tým pádom sme my, zodpovední za druhých, za ich spásu. Kvôli tomu sme boli pokrstení - otec Pio pri krste vždy dodával: "Nech to posvätí teba i ostatných."

Azda Pán Boh potrebuje naše utrpenie?

Pán Boh nepotrebuje nič, ani Otče náš - potrebujeme ho my. Nie Boh, ale naši bratia potrebujú utrpenie. Ide o to nastoliť vo svete tento spôsob uvažovania: žijeme jeden pre druhého, nepracujeme pre seba, ale pre druhých. Vašou prácou je klásť otázky mimo iného, niekomu ako ja. Pán Boh to nepotrebuje, ale chce, aby ste svojím písaním odovzdávala svetu Jeho idey.

Masima