Otec Pio a pápež Benedikt XV.

Kardinál Giacomo Paolo Giovanni della Chiesa bol zvolený pápežom 3. septembra 1914. V tom istom mesiaci štyri roky nato, sa pápež dozvedel, že na hore Gargano v kláštore San Giovanni Rotondo v provincii Foggia sa znova udialo to, čo sa prihodilo sv. Františkovi z Assisi.

Pán si vybral práve syna Františka Bernardoneho ako svojho vyvoleného, ​​aby mu vtlačil svoje umučenie do rovnakých častí tela. Takýto jav nemohl ujsť pozornosti v Cirkvi a predovšetkým pápež sa musel zaoberať prípadom prvého kňaza, ktorý bol poznamenaný rovnakou pečaťou ako Kristus.

Udalosť 20. septembra 1918 nebola blesk z jasného neba v živote otca Pia, pretože celý jeho doterajší život bol duchovnou prípravou, lebo Páter Pio bol všeobecne známy ako obzvlášť zbožný, pokorný a poslušný.

Pápež Benedikt XV. bol veľmi nadaný a živého temperamentu a bol všestranne pripravený v každom ohľade. Mal veľmi dobrú intuíciu, ktorá mu dovoľovala voliť správne riešenia v tak delikátnych otázkach a mal myseľ schopnú pochopiť široké zámery darov, ktoré Prozreteľnosť pripravila nešťastnému ľudstvu.

Tieto jeho vlastnosti spolu s veľkou zbožnosťou a úplnou oddanosťou modlitbe ako jedinému prostriedku styku s Bohom, tvorili nevyhnutnú pôdu pre pochopenie toho, čo sa vtedy stalo v neznámej krajine Gargano.

Krok za krokom preniká vedomie o Kristovom vyvolenom služobníkovi do okolitej krajiny a do rehoľnej provincie, do veci sa zapoja tlač a začne sa prebúdzať verejný záujem.

Veriaci prijíma správu o zázračnej udalosti s nadšením, dokonca sa pre nich stane podnetom k oživeniu vlastnej viery; katolík podľa mena prijíma také zvesti so skepsou, neveriaci sa o to nezaujíma; spolubrat môže pociťovať taký príklad ako dobrodenie, alebo zatúži uzavrieť sa pred obrovským balvanom takého porovnania, ktorý ho môže takmer zdeformovať.

Benedikt XV. sa stal ihneď interpretom rôznych hlasov a rôznych správ, ktoré sa objavovali v tlači. Poslal prvého apoštolského vizitátora v osobe Mons. Benevento Cerrettiho, aby vec prešetril. Ten začal diskrétne podrobné vyšetrovanie, preskúmal správy významných klinických lekárov a vrátil sa k pápežovi, aby mu oznámil svoj názor týmito slovami: "P. Pio je skutočne muž Boží."

Pápež Benedikt chcel osobne preskúmať výsledky vyšetrovania a uložil svojmu osobnému lekárovi, aby zašiel do San Giovanni Rotondo.

Keď vystúpil na železničnej stanici, čakal ho tu prepychový automobil, aby ho zaviezol do San Giovanni Rotondo. Lekár sa pri tomto nevysvetliteľnom dopravnom prostriedku domnieval, že už nie je potrebné, aby sa stretol s P. Piom, ale že sa má bezodkladne vrátiť do Ríma a informovať pápeža.

Pápež informoval vatikánske úrady, ktoré chceli o P. Piovi vydať rozhodnutie, týmito slovami: "Z poznaného vyplýva, že P. Pio vedie duše k Bohu, preto musíme zostať po jeho boku."

Týmto spôsobom oznámil pápež Benedikt XV. pred celým svetom, že P. Pio má jediné poslanie, totiž spasiť duše, a preto je povinnosťou chrániť jeho aktivitu.

Tento pápežov postup má vysvetlenie v skutočnosti, že si bol vedomý svojej obmedzenej pastoračnej aktivity, pretože sa objavili pokusy ho umlčať.
On naopak prelomil mlčanie a obrátil sa na svet s týmito slovami: "Chcú ma odsúdiť na mlčanie ... nepodarí sa im zapečatiť moje pery. Beda nástupcovi Kniežaťa pokoja, ktorý by zostal nemý v hodine búrky!" A vyhlásil "povinnosť, každého človeka poponáhľať tam, kde zomiera druhý človek".

Týmito ideami sa pápež Benedikt XV. stal skutočným otcom a veľkodušným ochrancom P. Pia, preto mu patrí historické uznanie, že sa ani nepokúsil udusiť kvas, ktorý Pán v tak štedrej miere vložil do srdca Frátra z Gargana.

Pápež mal o P. Piovi úplne jasno, a keď z Božieho dopustenia začali proti nemu niektorí preláti bojovať, bezprostredne sa postavil na jeho obranu. Keď napríklad jeden biskup tvrdil, že P. Pio je podvodník, pápež mu odpovedal: "Vaša Excelencia je zle informovaná, preto vám prikazujem, aby ste sa odobral za P. Piom a presvedčil sa o svojej nedostatočnej láske a o svojom omyle."

Biskup nemal, čo by odpovedal, a prijal s nevôľou príkaz odísť do San Giovanni Rotonda. Nikomu o tom však nepovedal, aby sa po tejto návšteve u pápeža nedopustil ďalšieho omylu.

Jedného dňa odcestoval bez biskupských insígnií z Ríma do Foggia. Sotva vystúpil z vlaku, uvidel, ako sa k nemu blížia dva kapucíni, pobozkali mu ruku a s veľkou zdvorilosťou mu oznámili, že P. Pio ich poslal na stanicu, aby ho odprevadili do San Giovanni Rotonda.

Biskup sa pokúšal tvrdiť, že tam nemá namierené, pretože vedel, že o svojej ceste nikomu nič nepovedal. Ale kapucíni mu povedali: "Excelencia, P. Pio nám povedal, aby sme vyzdvihli biskupa, ktorého mu posiela Svätý Otec."

Biskup bol z toho taký zmätený, že nechcel vystúpiť na Gargano a túžil sa čo najrýchlejšie vrátiť do Ríma a porozprávať o tejto príhode Svätému otcovi.

Pri inej príležitosti pápež povedal: "P. Pio je naozaj mimoriadny človek, akých Boh čas od času posiela na zem, aby mu priviedli späť ľudský rod."

Zakladala sa veľkodušnosť pápeža len na tom, čo bolo zatiaľ povedané? Nie, pretože pápež a P. Pio mali iný styčný bod, a tým bola svätá omša.

Omša P. Pia bola pozvánkou pre mnoho mystických duší, pretože bola schopná ich uchvátiť a pohnúť takmer v extáze k nazeraniu Kristovej dobroty a jeho obeti na vykúpenie ľudstva.

Nech bolo sebeviac i mimoriadnych záležitostí, ktoré mal najvyšší Kňaz riešiť z titulu svojho úradu, slávenie svätej omše bolo pre neho tým najdôležitejším bodom dňa. Vždy jej predchádzala horlivá príprava, ktorá spočívala v dlhej meditácii, často pred Najsvätejšou Sviatosťou.

Benedikt XV. kládol veľký dôraz na uzobranosť počas slávenia svätej omše, a preto si neprial sviecu pri misále, ktorá mu ako prelátovi patrila. Horlivosť pri propagácii a ochrane eucharistickej úcty ho sprevádzala od mladosti, kedy patril do združenia, ktorého poslaním boli nočné adorácie pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou.

Už ako kňaz Cirkvi zakúšal vždy veľkú radosť, keď mohol rozdeľovať sväté prijímanie, a tento cit mu zostal, aj keď bol zvolený pápežom. 

Preto niekoľko dní po svojom zvolení, pri príležitosti svojej intronizácie, prijal delegáciu z Bologne, slávil pre ňu svätú omšu a rozdával sväté prijímanie.

Pre otca Pia bolo kňazské svätenie veľkou príležitosťou, pretože týmto spôsobom mohol sprítomňovať božskú obeť, a táto liturgická slávnosť bola alfa a omega jeho každodennej práce, jediná jeho myšlienka, preto venoval veľkú pozornosť jej príprave.
Je známe, že sa pripravoval oficiálne niekoľko hodín vopred, ale v skutočnosti to bola príprava, ktorá trvala celý deň.

Svätá omša v San Giovanni Rotondo bola stanovená na piatu hodinu rannú, ale P. Pio bol v sakristii najmenej tri hodiny vopred v túžbe vystúpiť ako nový kňaz k oltáru a obnoviť tajomstvo prepodstatnenia.
Dnes môžeme povedať, že otec Pio prichádzal tak skoro do sakristie, pretože nemohol spať. Ale keď vec bližšie skúmame, zistíme, že už od prvých rokov svojho kňazstva trávil v rozjímaní dlhé hodiny pred Najsvätejšou Obeťou aj po nej.

Starí pamätníci potvrdili, že samotná svätá omša trvala P. Piovi dve hodiny, takže niektorí veriaci vyjadrili svoju nevôľu oblastnému arcikňazovi.

Tento zvláštny spôsob slúženia svätej omše vzbudil pozornosť predstavených P. Pia, ktorí zistili, že Pán tu pôsobí zázračné veci.

Benedikt XV. vedel, že spolu so zázračným znamením lásky vtisknutým do tela P. Pia, sa spojila aj jeho nesmierna zbožnosť a dlhý čas, ktorý venoval sláveniu svätej omše. Ako by teda mohol nepochopiť svojho spolubrata kňaza?

Bolo by to pre neho protirečenie, keby nebránil P. Pia, pretože obaja slúžili svätú omšu s veľkou intenzitou ducha a s rovnakou horlivosťou.

Pre Benedikta XV. aj pre P. Pia bola Najsvätejšia Obeť najvyššou túžbou a pri svätom prijímaní obaja pociťovali, ako sa ich srdce chveje sladkosťou a šťastím.

Pre otca Pia však bola svätá omša hlavným dielom dňa, zatiaľ čo mnohí sa cítia účasťou na svätej omši posilnení a venujú sa mnohých zamestnaním.

V pokročilom veku prichádza P. Pio k oltáru podopieraný dvoma frátrami, naozaj zbožnými a zapálenými, idú pomaly, akoby chceli dosiahnuť, aby sa svätec ani nedotýkal nohami zeme a aby tak zmiernili jeho bolesti.

Po zbožnej a úctivej poklone pred sviatostným Ježišom sa s pomocou sprievodu posadí a začína svätá omša.
Od tej chvíle božské umučenie v Najsvätejšej Obeti prekračuje v jeho ľudskosť a koná v jeho duchu a celá jeho inteligencia je ponorená do tajomstva prepodstatnenia.

P. Pio cíti podnet vyrovnať sa fyzickou aj intelektuálnou zložkou so vznešenou kňazskou dôstojnosťou a orientuje všetku svoju vôľu k obeti, pretože sa musí obetovať spolu s Kristom.
Prežíva intímne svätú omšu a evidentne sa pretvára a spája tak každý deň svoj život s výkupnou obeťou a duše s Bohom.

Benedikt XV. bol zamilovaný do svätej omše, P. Pio je do nej úplne ponorený.

Obaja sú podľa slov svätého Pavla "oblečení v nášho Pána Ježiša Krista", pretože majú jednu jedinú horúcu túžbu: spojiť sa so svätým utrpením na Kalvárii svätej omše.

Pre P. Pia bolo kalvárské utrpenie každodennou skutočnosťou po dobu 50 rokov. Ono obnovovalo jeho ducha, rozmnožovalo jeho zbožnosť, zameranú na oslavu Krista, jeho pokánie ako prostriedok pre premáhanie hriešnej prirodzenosti a jeho lásku ako podmienku pravej lásky k Bohu aj k stvoreniu.

P. Pio od detstva túžil v duši reprodukovať udalosť na Golgote a Ježiš ho za to odmenil tým, že chcel, aby ľudia mali v ňom znovu po toľkých storočiach realitu Umučenia.

Keď uvažujeme o kňazstve P. Pia, poznávame, že je to presne to, čo chcel svätý Ján Zlatoústy:

"Buď Božou obeťou a Božím kňazom, nestrácaj to, čo ti dala božská Autorita. 

Obleč sa do šatu svätosti, opáš sa cingulom čistoty, buď Kristom, na tvojom čele nech stojí Kríž ako obrana, pritlač na svoju hruď sviatosť božského poznania, nech stále stúpa dym tvojej modlitby, chop sa meča ducha, urob zo svojho srdca oltár a obetuj tak svoje telo bezpečne ako obeť, ... obetuj vieru, aby bola potretá nevera, obetuj ústa, aby ustúpila nestriedmosť, obetuj obeť čistoty, aby zomrela žiadostivosť. Polož na oltár zbožnosť, aby bola odložená bezbožnosť, pozvi milosrdenstvo, aby bola zničená lakomosť; aby zmizla pýcha, je vhodné obetovať svätosť: tak sa tvoje telo stane hostiou, 

pokiaľ nebude zranené hrotom hriechu."

Prečo Veľkňaz, a teda aj P. Pio miluje svätú omšu ako stred, ku ktorému smeruje všetku činnosť?

Pretože svätá omša je dokonalá obeť, je to obeť Nového zákona, v ktorej sa Kristus mysticky obetuje pod spôsobom chleba a vína rukami kňaza, aby tak uznal Božiu vládu a aplikoval zásluhy jeho umučenia. 

Keďže P. Pio poznal dobre duchovné hodnoty svätej omše, vnukoval svojim duchovným synom zbožnú úctu k nej a nabádal ich k - pokiaľ možno - čo najčastejšej účasti.

"Každá svätá omša, ktorej sa zúčastňujeme so zbožnosťou, pôsobí v našej duši obdivuhodné účinky, hojné duchovné i materiálne milosti, ktoré my sami ani nepoznáme. Preto nešetri prostriedkov a obetuj ich, aby si sa mohol zúčastniť svätej omše."

Keď P. Pio pri slávení svätej omše dospel k obetovaniu, nadobudlo jeho správanie obzvlášť vznešeného rázu a na jeho tvári sa zračila súčasne radosť i mystické utrpenie. 
S obetovaním predkladal P. Pio na oltár svoju vlastnú obeť viery, lásky a podriadenosti svojej vôle, vždy pripravené obetovať sa spolu so Spasiteľom.
Táto obeť je nevyhnutná, pretože Boh musí mať plnú disponibilitu obete, ktorá sa mu obetuje, a P. Pio kládol na oltár každý deň s tými najlepšími vnútornými dispozíciami, svoje Áno na uskutočnenie všetkého odriekania, na prijatie utrpenia, skúšok a každodennek bolesti.

Keď sa P. Pio obetuje na oltári, snaží sa robiť tak s rovnakými dispozíciami a úmyslami, aké mal Ježiš na kríži: je to láska k Bohu a k bratom, vrúcna túžba spasiť duše, úplná odovzdanosť do Božej vôle, zvlášť v tom, čo je bolestné. To sú myšlienky, ktoré predlžujú jeho omše v týchto častiach omše, a mnohí to nedokážu pochopiť.

Po týchto úvahách vstupuje P. Pio do spoločenstva s Ježišom Kristom, obetuje sa mu a plod tejto obete stúpa ako ľúbezný dym až k Bohu Otcovi. Keď dospeje k vlastnému sláveniu Obete, je bledý, pretože podľa toho, čo tvrdia mystici, dochádza ku "vteleniu v Krista", tj. P. Pio v sebe reprodukuje Ježišovo umučenie. V tom okamihu je Kristus obeťou, pre ktorú sa v P. Piovi vytvárajú predpoklady byť spoluobetťou, ako je zrieknutie sa vlastnej vôle, každodenné odriekanie, práca, nepochopenie, izolácia, temnoty, pokánia, v súhrne: Kríž.

Pri premenení bledosť ešte vzrastá, na čele sa perlí pot, pretože podstupuje neviditeľný zápas. Svedkom takéhoto zápasu bol jeho duchovný syn. Počul, ako P. Pio predtým, než vyslovil premenenia slová, opakoval: "Bež odtiaľto preč, choď preč!"

Pretože tento syn kľačal na poslednom oltárnom stupni, videl tvár P. Pia, ktorá sa zrkadlila na svätostánku. Myslel, že tie slová sú adresované jemu a chcel odísť od oltára, ale ihneď v ňom prepukla priam búrka, aby to nerobil. Nemohol to pochopiť.

Až po svätej omši za pomoci iného kňaza sa dozvedel, že P. Pio zvádza pred premenením obyčajne zápas so Satanom.

Po premenení sa oči P. Pia javia ako privreté, aby sa plne otvorili a naplnili žiarou svetla, zatiaľ čo na jeho tvári sa rysuje radosť, ktorá vrcholí vo svätom prijímaní.

Masima